Tuberkulóza (TBC), známa aj ako suchoty alebo biely mor, mal koncom 19. a začiatkom 20. storočia na svedomí smrť každého siedmeho človeka žijúceho v Spojených štátoch a Európe, čo je viac než akákoľvek iná choroba. Jej obete bez ohľadu na triedu alebo vierovyznanie sužovali záchvaty kašľa, vykašliavali krv a postupne chradli a umierali bez nádeje na vyliečenie. Kým nemecký lekár Robert Koch v osemdesiatych rokoch 19. storočia správne neidentifikoval ako príčinu ochorenia infekčnú baktériu, považovali TBC za dedičné ochorenie. Lekári nemali veľmi s čím pracovať, uznávali však blahodarné účinky čerstvého vzduchu a prírody a odporúčali pacientom pobyt v odľahlých horských útočiskách alebo na pobrežiach s miernym podnebím. Jednou z oblastí, kam sa chorí uchyľovali, bolo pohorie Adirondac Mountains 480 km severne od New Yorku. V roku 1884 tu Dr. Edward Livingston Trudeau, lekár a súčasne pacient trpiaci na tuberkulózu, ktorý študoval Kochov výskum, založil pri jazere Saranac prvé americké sanatórium zamerané na liečenie tuberkulózy. O takmer päťdesiat rokov neskôr vzniklo na drsnom pobreží zálivu Long Island Sound v Connecticute podobné, ale nemenej prelomové zariadenie – Sanatórium Seaside vo Waterforde, prvé v Spojených štátoch, ktoré sa venovalo špeciálne mladým ľuďom postihnutým touto chorobou.
Jeho architektom bol Cass Gilbert, plodný prominentný a uznávaný rodák z Ohia. Na konte mal aj budovu Woolworth Building v New Yorku, ktorá bola po dokončení v roku 1913 s 57 poschodiami najvyššou budovou na svete, a monumentálnu neoklasicistickú budovu Najvyššieho súdu Spojených štátov amerických vo Washingtone. Vo Waterforde však postavil pomerne útulný pobrežný komplex tehlových budov so sedlovými krytými vchodmi, kamennými oblúkmi a vysokými oknami, ktoré mali prepúšťať dnu dostatok zdraviu prospešného slnečného svetla. Otvorili ho v tridsiatych rokoch 20. storočia, na sklonku Gilbertovho života, ako sanatórium na liečbu tuberkulózy však fungovalo pomerne krátko. Po sprístupnení nových liečebných postupov a vakcín ho v roku 1958 prestavali na domov pre seniorov a krátko na to sa zmenil na nemocnicu pre „duševne postihnutých“ a premenovali ho na Seaside Regional Center for the Mentally Retarded (Regionálne centrum pre duševne zaostalých v Seaside). Túto inštitúciu definitívne zlikvidovali v roku 1996. Gilbertove budovy tak chátrali, zatiaľ čo sa hľadal investor, ktorý by ich premenil na hotelový rezort v centre nového štátneho parku.
Gilbertova povesť a kvalita architektúry zaistili bývalému sanatóriu miesto v americkom Národnom registri historických miest. Connecticutským úradom sa však nedarí získať vhodného obchodného partnera pre svoj plán obnovy, a tak budúcnosť komplexu stále visí na vlásku. Budovy sú dnes oplotené, aby sa zabránilo ďalšiemu vandalizmu, ale aj tak naďalej priťahujú bádateľov paranormálnych aktivít, ktorí tvrdia, že sanatórium je silným zdrojom nadprirodzenej energie. Jeho múry sú údajne presiaknuté tragickými spomienkami tých, ktorí v nich počas liečby zahynuli.
