Solovki

Solovki alebo oficiálne Solovecké ostrovy sú maličkým súostrovím ukrytým v najodľahlejšom kúte Európy, na úplnom severe kontinentu, v Onežskom zálive Bieleho mora. Napriek svojej izolovanej polohe má táto malá skupina ostrovov pochmúrnu a pozoruhodnú históriu.

Solovki boli obývané od najstarších čias. V stredoveku boli jednou z najvzdialenejších výbežkov ruskej pravoslávnej cirkvi. Postupom času sa Solovecký kláštor napriek tomu, že sa nachádzal na okraji ríše, stal jedným z najbohatších vlastníkov pôdy a najvplyvnejších náboženských centier v Rusku, čo pripravilo pôdu pre prvú krvavú etapu v dejinách súostrovia.

V polovici 16. storočia sa ruská pravoslávna cirkev dostala do rozkolu alebo takzvaného Raskola, sporu, ktorý bol živený rovnako politickými ako náboženskými dôvodmi. Solovecký kláštor sa stal útočiskom raskolníkov, alebo starovercov, ako ich nazývali. Raskolníci boli proti zjednoteniu cirkevnej zvyklosti medzi gréckou a ruskou cirkvou, ktoré nariadil patriarcha Nikon.

V dobe, keď náboženská tolerancia bola na európskom kontinente prakticky neznáma, sa náboženský dištanc potláčal brutálnou silou. Kláštor prežil osemročné obliehanie vojskami cisára Alexeja a patriarchu Nikona. Obliehanie sa skončilo zradou a cisárskym vojskám sa podarilo vniknúť nechráneným priechodom. Následný masaker prežilo len 60 z 500 povstalcov. V kláštore boli objavené veľké zásoby potravín. Dostatočné množstvo na to, aby vydržali obliehanie ešte niekoľko rokov.

Odvtedy kláštor slúžil ako miesto vyhnanstva politických odporcov cárskeho režimu.

Kláštor slúžil aj ako strategická bašta impéria v nasledujúcich vojnách, keď odrážal útoky cudzích vojsk počas Livónskej vojny (16. storočie), dobre známeho obdobia nepokojov (17. storočie), Krymskej vojny (19. storočie) a ruskej občianskej vojny (20. storočie).

Ďalšia a azda najneslávnejšia kapitola dejín súostrovia sa začala bezprostredne po októbrovej revolúcii. V roku 1921, v čase, keď bol Lenin ešte pevne pri moci v Moskve, boli ostrovy vybrané ako miesto pre prvý sovietsky väzenský tábor, prvý z neslávne známych gulagov a miesto zadržiavania mnohých významných intelektuálov, ktorých boľševici považovali za nepriateľov revolúcie. Názov tejto konkrétnej inštitúcie bol SLON (“slon” v ruštine, skratka slovného spojenia znamenajúceho “tábor osobitného určenia Solovki”).

Povesť gulagov je zaznamenaná v Bulgakovovom románe “Majster a Margaréta” a Alexander Solženicyn venuje veľkú časť tretej časti “Súostrovia Gulag” diskusii o vývoji Solovki a podmienkach, ktoré tam panovali počas raného sovietskeho režimu.

Väzenský tábor bol zrušený v roku 1939 v predvečer druhej svetovej vojny, keď sa ostrovy Solovki opäť stali dôležitou vojenskou základňou.