Kostrové pobrežie je pás pustej, nemilosrdnej zeme, miesto, kde sa vyprahnuté púštne duny vlnia smerom k Atlantickému oceánu. Týmto názvom sa niekedy označuje aj pobrežie púšte Namib alebo celé pobrežie Namíbie. Miestni krováci túto oblasť nazývajú „Zem, ktorú Boh stvoril v hneve“, zatiaľ čo portugalskí námorníci ju označili ako „Brány pekla“
Klíma tejto oblasti je nehostinná. Na pobreží sa vydúva studený Benguelský prúd, ktorý umožňuje vznik hustej oceánskej hmly. Tento jav vzniká po značnú časť roka. Vietor fúka z pevniny do oceánu, prší iba zriedka a zrážky málokedy prevyšujú 10 mm ročne. Na pláži je neustály silný príboj. Ľudskou silou poháňané plavidlá sa dokážu počas príboja dostať na pobrežie ale z pobrežia na oceán je to nemožné.
Jedno konkrétne stroskotanie je vhodnou pripomienkou nehostinnosti pobrežia. Nákladná loď Eduard Bohlen s hmotnosťou 2272 ton v závoji hustej hmly, narazila na plytčinu namíbijského pobrežia 5. septembra 1909. Nákladná loď dlhá 95 metrov teraz leží čiastočne zasypaná pod pieskom a nikdy už nedokončí svoju cestu z Swakopmund do Stolovej zátoky.
Na prvý pohľad sa zdá, že loď Eduard Bohlen uviazla uprostred púšte. Po rokoch, čo sa loď potopila, začala púšť viac zasahovať do pobrežia. Je vzdialená viac ako 350 metrov od vody, čo z nej robí takmer nutnú návštevu pre nadšencov vrakov, milovníkov histórie a neohrozených púštnych prieskumníkov. Vetrom bičované vlny piesku nahradili oceánsku vodu, ktorá kedysi omývala trup lode. Dnes je občas vrak lode útočiskom šakalom pred neľútostným africkým slnkom.
Z Kostrového pobrežia sa stal neplánovaný lodný cintorín. Je tu pochovaná približne tisícka lodí. Niektoré si už zobral čas, niektoré sú pochované pod haldou piesku a niektoré ešte dávajú najavo svoju prítomnosť, keď z hromady piesku vytŕča ešte pár posledných kúskov dreva.
