Okolie mesta Shkodër v severozápadnom Albánsku bolo osídlené už v staroveku. Prvé opevnenie na kopci nad mestom postavili ilýrske kmene už v 9. storočí pred naším letopočtom.
Odvtedy si túto oblasť podmanilo mnoho rôznych národov a krajín. Rimania pevnosť dobyli v bitke v roku 168 pred n. l. a neskôr ju prenechali Byzantskej ríši. Po niekoľkých storočiach miestnej nadvlády oblasť obsadili Benátčania a prestavali zničenú pevnosť a katolícky kostol.
Hrad dvakrát obliehali Osmani, ktorí ho dobyli v roku 1479, a kostol premenili na mešitu. Hrad opäť obliehali srbské a čiernohorské vojská v roku 1912 počas prvej balkánskej vojny a neskôr v roku 1939 počas talianskej invázie do Albánska. Silne poškodený zničený hrad bol krátko nato opustený.
Hrad má dlhú a zložitú históriu, ale viaže sa k nemu aj obľúbená miestna legenda. Podľa starého príbehu chceli traja bratia postaviť hrad, ale múry sa opakovane rúcali. Istý starý muž bratom povedal, že ak chcú, aby hrad stál, musia do múrov pochovať zaživa tú z ich žien, ktorá im na druhý deň prinesie jedlo, ale nemôžu im to vopred povedať. Dvaja starší bratia tento sľub porušili a povedali svojim ženám, čo sa stane. Mladší z nich to tajomstvo zachoval a jeho žena Rozafa priniesla jedlo. Po tom, čo sa Rozafa dozvedela tento príbeh, súhlasila s uväznením, ale len ak jej časť tela zostane dostatočne voľná, aby mohla upokojovať svojho malého syna. Túto legendu oslavuje socha Rozafy na hrade.
