Osud majáku, ktorý miestny prezývalí „otrasný Tilly“ nezačal práve najlepšie. V roku 1878 sa vláda rozhodla, že lode plaviace sa v okolí polostrova Tillamook Head potrebujú viac svetla pre jednoduchšiu a bezpečnejšiu navigáciu. Na pevnine na maják nebolo vhodné miesto a tak bola zvolená skala Tillamook Rock ležiaca asi 2 kilometre od pobrežia.
V roku 1879 sa na skalu vydal John Trewavas, aby miesto preskúmal. Keď sa pokúšal u ostrovčeka zakotviť, vlny ho strhli do rozbúreného mora. Trewavas bol prvý z mnohých obetí, ktoré si vlny či nebezpečná skala vyžiadali.
Po 575 dňoch sa skupine pracovníkov konečne podarilo maják postaviť, úloha to bola však neľahká. Medzi loďou a vrcholom skaly museli natiahnuť lanovú kladu, po ktorej na útes dopravili najprv materiál a nakoniec sami seba. Ani nie tri mesiace pred zahájením prevádzky majáku plavila sa v blízkosti skaly v hmle loď Lupatia. Nasledujúceho rána vlny vyplavili telá všetkých 16 členov posádky.
Zamestnanci majáku taktiež nemali ľahkú úlohu. Na skale ošľahanej vetrom a búrkami bojovali fyzicky i psychicky vybavení vždy na dobu 6 mesiacov, než sa mohli vydať na pevninu pre ďalšie zásoby.
Maják Tillamook Rock bol funkčný po celých 77 rokov, než bol roku 1957 vyradený z prevádzky. Potom nastal nečakaný zvrat.
V roku 1980 maják zakúpila realitná developerka Mimi Morissetteová, ktorá z neho urobila kolumbárium: úložisko urien s popolom zomrelých. Majáku sa začalo hovoriť „Nekonečno na mori“ a pokiaľ mu v roku 1999 Oregonská pohrebná správa odobrala licenciu, bolo tu uložených na 30 urien. (Medzi mnohé dôvody bolo uvedené nedostatočné vedenie záznamov a nevhodné zachádzanie s ostatkami).
V majáku sa urny s popolom nachádzajú dodnes (prevádzkovatelia ich nazývajú čestnými strážcami majáku), skala je však hlavne útočiskom morských vtákov, ktorí sa sem vydávajú klásť vajcia. Bezpečne sa na ňu dá dostať len helikoptérou.
