Mikulášsky cintorín: Cesta do minulosti

Pod Bratislavským hradom existuje miesto, ktoré vyzerá, akoby sa ho mesto rozhodlo nevysvetľovať. Nie je ukryté ďaleko. Leží na Žižkovej ulici, oproti nábrežiu, River Parku a všetkému, čo sa tvári ako súčasná Bratislava. Stačí prejsť bránou a zvuk mesta sa zlomí.

Mikulášsky cintorín je starý podhradský cintorín na južnom svahu hradného kopca. Vznikol na konci 18. storočia, keď sa tu začali pochovávať katolícki obyvatelia Podhradia, Vydrice a Zuckermandla. Teda ľudia zo štvrte, ktorú dnes Bratislava pozná viac z archívnych fotografií než z vlastnej pamäti.

Nie je to cintorín veľkých alejí, dokonale pokosenej trávy a mramorovej hygieny. Je menší, strmý, nerovný a miestami rozpadnutý. Práve preto pôsobí silnejšie než mnohé veľké cintoríny. Smrť je tu menej uprataná. A história menej uhladená.

Podhradie pod zemou

Mikulášsky cintorín nie je len súbor hrobov. Je to posledná fyzická vrstva Podhradia, ktorá nebola zbúraná, prestavaná, rozjazdená alebo prekrytá novou mestskou predstavou o tom, čo sa na nábreží patrí.

Na náhrobkoch sa mieša nemčina, maďarčina a slovenčina. Staršie mená znejú prešporsky, novšie už bratislavsky. Niektoré nápisy sa ešte dajú čítať, iné sa menia na ryhy v kameni. Fotografie blednú, kríže hrdzavejú, kamenné dosky sa nakláňajú do trávy. Takto nevyzerá zanedbaný park. Takto vyzerá mesto, ktoré má dlhšiu pamäť než vlastnú schopnosť sa o ňu starať.

Hrobka Kittlerovcov

Najvýraznejším miestom cintorína je neogotická hrobka Kittlerovcov. Stojí vyššie vo svahu a aj poškodená má viac autority než väčšina nových pamätníkov, ktoré sa musia vysvetľovať tabuľkou.

Ferdinand Kittler patril k významným stavebným podnikateľom starého Prešporka. Firma Kittler a Gratzl zanechala v meste viac stôp, než by sa pri prechádzke zdalo: domy, paláce, hotelové budovy, lekáreň Salvátor a ďalšie kusy mestského tela, ktoré dodnes používame bez toho, aby sme poznali rukopis ich staviteľov.

Na Mikulášskom cintoríne sa tento rukopis vracia späť k svojmu autorovi. Nie v podobe slávnej fasády, ale rodinnej hrobky. A tá dnes nepôsobí ako triumf úspešného staviteľa. Skôr ako pripomienka, že aj človek, ktorý postaví kus mesta, môže skončiť v jeho zabudnutom kúte.

Messerschmidtov tieň

Pri Mikulášskom cintoríne sa často objavuje aj meno Franza Xavera Messerschmidta, slávneho sochára charakterových hláv. Bratislava má s ním zvláštny problém: svet ho pozná, mesto ho málo používa.

Posledné roky života strávil v Prešporku, v Podhradí, a práve tu vznikla časť jeho najčudnejšieho a najznámejšieho diela. Jeho pôvodné hrobové miesto sa však nezachovalo. Preto sa tu neoplatí hľadať jasný náhrobok so slávnym menom. Skôr stopu človeka, ktorý do tohto priestoru patril, ale z ktorého zostala viac legenda než kameň.

A možno je to pre Bratislavu typické až príliš. Mať svetovú osobnosť tak blízko, a pritom ju nechať rozplynúť medzi zbúraným Podhradím, strateným hrobom a niekoľkými poznámkami pre tých, ktorí sa ešte pýtajú.

Cintorín, ktorý nezhasína do romantiky

Mikulášsky cintorín je pekný, ale nie milý. Je pokojný, ale nie uprataný. V lete ho čiastočne prehltne zeleň, na jeseň pôsobí najpresnejšie: vlhko, lístie, šikmé kamene, staré nápisy a mesto za múrom.

Na Dušičky tu nenájdete masové more kahancov. Skôr tmu, pár svetiel a veľa hrobov, ku ktorým už zrejme nikto nechodí. Nie preto, že by boli nedôležité. Len preto, že rodiny sa rozpadli, odsťahovali, vymreli alebo zmenili jazyk spolu s mestom.

Toto je na cintoríne najtvrdšie. Nie rozbité náhrobky. Ale vedomie, že zabúdanie je normálny mestský proces.

Prečo sem ísť

Pretože Mikulášsky cintorín je jedno z najtichších miest v centre Bratislavy. A zároveň jedno z mála miest, kde sa dá ešte cítiť staré Podhradie bez toho, aby ho niekto predával ako vizualizáciu.

Netreba tu hľadať atrakciu. Stačí pomaly prejsť medzi hrobmi, pozerať sa na mená, na remeselné znaky, na staré písmo, na hrobku Kittlerovcov a na svah, ktorý drží pamäť lepšie než mesto pod ním.

Mikulášsky cintorín nie je výlet do smrti. Je to výlet do Bratislavy, ktorá ešte nezmizla úplne. Len ju treba hľadať medzi stromami.