Najväčšie slnečné hodiny na Slovensku

Pri Ekonomickej univerzite v Petržalke stojí objekt, ktorý by inde pokojne dostal tabuľku, lavičku, trasu pre turistov a dramatický text o génu miesta. V Bratislave stojí trochu bokom, medzi zeleňou, cestami a Prístavným mostom, takže ho človek buď pozná, alebo ho roky úspešne ignoruje.

Sú to najväčšie slnečné hodiny na Slovensku. Monumentálny betónovo-kovový objekt, ktorý nevyzerá ako milá dekorácia parku. Skôr ako kus dopravnej civilizácie, ktorý sa jedného dňa rozhodol merať čas.

Vznikol ako umelecké dotvorenie priestoru pri vtedajšom Moste hrdinov Dukly, dnešnom Prístavnom moste. Na opačnej strane Dunaja k nemu voľne patrí základný kameň mosta so Stuhou priateľstva. Dva objekty z jednej mentálnej mapy mesta: most nebol len most, ale udalosť, ktorú bolo treba obložiť symbolmi.

Hodiny, ktoré nepotrebujú batériu

Slnečné hodiny pri Ekonomickej univerzite nie sú len socha s pekným názvom. Sú funkčné. Keď svieti slnko, ukazujú čas približne od siedmej ráno do piatej popoludní.

Na vnútornej strane monumentálneho oblúka sú rímske číslice od VII po XVII. V strede je kruhový reliéf so štylizovanou ľudskou postavou, trochu ako technokratický príbuzný Vitruviánskeho muža, len bez renesančnej elegancie a s omnoho väčšou dávkou betónu. Cez kompozíciu prechádza kovový ukazovateľ, ktorý vrhá tieň na číselnú stupnicu.

Je to presne ten typ verejného diela, ktoré sa dnes už veľmi nerobí. Príliš veľké na dekoráciu, príliš technické na klasickú sochu, príliš zvláštne na mestský mobiliár. Vzniklo v čase, keď sa aj pri moste ešte dalo očakávať, že popri dopravnej funkcii vznikne aj niečo výtvarné. Niečo ťažké, sebavedomé a trochu nepraktické. Čiže výborné.

Druhý život zo zadnej strany

Dlhé roky hodiny chátrali. Zarastené, pokreslené, mimo hlavnej pozornosti. Presne ten osud, ktorý v Bratislave čaká na veľa verejných diel, pokiaľ nie sú na Hlavnom námestí, neblokujú developera alebo sa o ne náhodou nezačne niekto starať.

V roku 2015 sa priestoru ujali dobrovoľníci z občianskeho združenia Na hrane. Vyčistili okolie, odstránili graffiti, upravili plochu a pridali lavičky. Lenže neurobili z toho iba pietne miesto pre obdivovateľov socialistického verejného umenia.

Zo zadnej strany hodín vznikla boulderingová stena.

To je na tomto mieste najlepšie aj najproblematickejšie zároveň. Predná strana meria čas. Zadná strana ho likviduje. Človek sa zavesí na úchyty, rieši ďalší krok, ďalší chyt, ďalší presun tela a na hodiny zabudne presne na mieste, ktoré bolo postavené na to, aby mu čas ukazovalo.

Socha, športovisko alebo poškodené dielo

Nie je to čistý príbeh záchrany. Lezecké úchyty dali objektu nový život, ale zároveň sú zásahom do pôvodného diela. Z pohľadu mesta a športovcov to môže byť oživenie zanedbaného priestoru. Z pohľadu pamiatkarskej alebo výtvarnej vrstvy je to sekundárna úprava, ktorá poškodzuje zadnú stranu objektu.

A práve preto sú slnečné hodiny zaujímavejšie než uhladená atrakcia. Nie sú sterilne zachránené. Sú používané, opravované, doškriabané, zamaľované, občas zabudnuté a znovu objavené. Majú presne tú bratislavskú vrstvu: dobrý nápad, silný objekt, slabá údržba, občianska energia, kompromis, ktorý nie je úplne čistý, ale bez neho by to možno celé zhnilo v kríkoch.