Na západnom okraji nemeckého hlavného mesta Berlín sa nachádza zelená oáza, les Grunewald, ktorého stromy a jazerá sa tiahnu na západ až k piesčitému brehu rieky Havel. Pred druhou svetovou vojnou obľubovali štvrť pre jej zeleň najmä zámožnejší obyvatelia, čo pretrváva dodnes. Spisovateľ Christopher Isherwood z Grunewaldu taký nadšený nebol. V roku 1920 ho v knihe Goodbye to Berlin opísal ako “vlhký pochmúrny borovicový les” a trval na tom, že honosné vily tu postavili “vo všetkých možných štýloch drahej ohavnosti”. Les mal tiež slúžiť ako príhodné, typicky germánske prostredie pre elitnú nacistickú Wehrtechnische Fakultät, školu pre vojenský technický výcvik. Začali ju stavať v roku 1937 podľa plánu Hitlerovho hlavného architekta Alberta Speera a mala pripomínať akýsi stredoveký hrad známy z čiernobielych hororvých filmov, pod ktorého hradbami sa búrili sedliaci s vidlami a horiacimi fakľami. V roku 1940 však stavebné práce utíchli a školu nikdy nedokončili.

Štyri roky po vojne, v roku 1949, rozdelili víťazné spojenecké – hoci ideologicky rozdielne – mocnosti Berlín na dve časti. Vznikol Západný Berlín pozostávajúci zo sektorov spravovaných Američanmi, Britmi a Francúzmi, ktorý bol však oficiálne súčasťou Západného Nemecka (Nemeckej spolkovej republiky), a Východný Berlín pod vplyvom sovietskeho Ruska, ktorý bol hlavným mestom komunistického Východného Nemecka (Nemeckej demokratickej republiky). Grunewald pripadol Západnému Berlínu. Viac ako štyridsať rokov však bola celá táto polovica mesta ostrovom obkoleseným zo všetkých strán Východným Nemeckom. Pocit odlúčenosti ešte posilnila výstavba Berlínskeho múru v roku 1961. Obruč z tehál, betónu a ostnatého drôtu, ktorá oddelila Západ od Východu, bola na niektorých miestach vysoká až štyri metre. Podľa východonemeckej vlády vztýčili múr ako “ochrannú bariéru proti fašizmu”.

Múr však bránil hlavne Východným Nemcom utiecť na Západ a u Západných Berlínčanov posilňoval pocit izolácie od okolitého vidieka. Z tejto časti Berlína mohli odísť len štyrmi stanovenými cestami a cez vidiek museli prejsť bez zastavenia až k hlavnej hranici Západného Nemecka. Niet divu, že sa z Grunewaldu ako najdivokejšieho a najzelenšieho územia Západného Berlína stalo počas studenej vojny obľúbené útočisko domácich, ktorí sem chodievali na prechádzky a pikniky.

Najvýraznejším prvkom celého lesa je krovinatý vrch, ktorý sa čnie do výšky 114 metrov nad morom. Je to najvyššie miesto tejto prevažne plochej a nízko položenej metropoly. Vraví sa, že história je často vpísaná do krajiny ako palimpsest. Tu je to ešte pravdivejšie ako zvyčajne. Vrch zvaný Čertov vrch (Teufelsberg) a prezývaný Hora haraburdia (der Monte Klamotten) vznikol zo sutín starého Berlína. Jednoducho nedokázali odpratať trosky po spojeneckom bombardovaní Berlína za hranice novorozdeleného mesta. Západný Berlín sa vypočítavo ponúkol, že sutiny presunie na pomerne voľné priestranstvo lesa. Približne 18 miliónov kubických metrov stavebných trosiek, od mramorových balustrád až po železné schodiská, preniesli sem a nasypali na Speerovu nedokončenú Wehrtechnische Fakultät. Nedávnu hanebnú minulosť mesta doslova pochovali a rovnaký osud neobišiel ani ďalšie poškvrnené stavby, ktoré strhli a odpratali na hromadu. Povojnový program na obnovu mesta totiž pochopiteľne, hoci trochu fanaticky, pretláčal všetko nové a moderné a považoval to za zdravý spôsob, ako sa pohnúť ďalej. Preto sa aj Teufelsberg premenil na stredisko zimných športov so skokanským mostíkom, lyžiarskymi vlekmi a bobovou dráhou, ktorú si Berlínčania užívajú dodnes. Vztýčenie Berlínskeho múru však malo za následok stavbu ďalších prvkov na tomto už aj tak neobyčajnom mieste. Patrila k nim strážna veža a britsko-americký odpočúvací komplex.

Z vrcholu Teufelsbergu bol skvelý výhľad na celý Berlín, preto si ho britská a americká výzvedná služba vybrali na umiestnenie silných prijímačov, ktorými odpočúvali východný blok. Lyžiarske vleky podľa všetkého rušili techniku, a tak ich odstránili, ale ruské kolo v neďalekom zábavnom parku v Zehlendorfe nejakým spôsobom zosilňovalo príjem signálu, takže ho nechali na mieste.

Architektúra samotného komplexu bola rovnako neobyčajná: na začiatku sedemdesiatych rokov priťahovali zrak hlavne tri biele guľovité kupoly, ktoré by sa možno viac hodili na Mesiac či na Tatooine, planétu Lukea Skywalkera. V polovici osemdesiatych rokov sa radarová stanica rozšírila a zlepšili sa aj podmienky pre zamestnancov. Pridali im telocvičňu, kasíno a dokonca aj Biergarten (pivnú záhradu).

Po páde Berlínskeho múru v roku 1989 a znovuzjednotení Nemecka však Teufelsberg pre anglo-americké špionážne služby stratil význam a v roku 1991 ho zavreli. Následne ho predali súkromnej investičnej spoločnosti. Plány na jeho prestavanie na byty a – čo je zaujímavajšie – na jogové a meditačné centrum síce mali podporu aj amerického filmového režiséra Davida Lyncha, ale nikdy sa neuskutočnili. V nasledujúcich rokoch začal komplex pustnúť, kedysi žiarivé vybavenie sa rozbilo, zhrdzavelo a pokryli ho graffiti, ktoré v Berlíne kreslia po múroch mestských budov takmer z občianskej povinnosti. Hoci je jeho budúcnosť z dlhodobého hľadiska neznáma, v súčasnosti má Teufelsberg v prenájme spoločnosť, ktorá tu robí pravidelné prehliadky so sprievodcami a podujatia, na ktorých si zvedavci môžu vypočuť všetko o mieste, ktoré bolo kedysi zasvätené odpočúvaniu iných.