Ostrov Akampene

Niekedy musíme udržiavať spomienky na isté krivdy nažive, aby sa nezabudlo na tých, ktorí v minulosti príšerne trpeli, a aby sa takéto udalosti už nikdy neopakoali. Akampene alebo Ostrov trestov, malý trávnatý atol v jazere Bunyonyi na juhozápade Ugandy pri hraniciach s Rwandou, je miestom s pochmúrnou históriou. Aj vďaka nej sa stal nepravdepodobnou destináciou pre turistov, ktorí cestujú po tejto časti Afriky. Až donedávna tu nechávali mladé slobodné dievčatá, ktoré údajne zahanbili svoje rodiny, aby zomreli od zimy a hladu, alebo sa utopili, či už zámerne, alebo nechtiac pri pokuse dostať sa z ostrova.

Pre členov tradičného kmeňa Bakiga bola panenská dcéra ceneným tovarom na svadobnom trhu a ako “nepoškrvnená” mohla získať pre rodinu dobré veno v podobe dobytka. Tie dievčatá, ktoré otehotneli ešte pred svadbou, sa teda previnili dvojnásobne. Jednak porušili morálne pravidlá spoločenstva a navyše pripravili rodinu o potenciálny príjem a zároveň pridali ďalší hladný krk. Preto ich trestali tým najtvrdším trestom, a to uväznením na Akampene, ostrove, kde boli len dva stromy, ktoré neprinášali žiadne jedlé ovocie a neposkytovali ani žiadne útočisko. Takýto ortieľ sa rovnal prakticky istej smrti. Keďže len málo dievčat vedelo plávať, ich šance dostať sa na susedné ostrovy a odtiaľ na pevninu boli mizivé. Niektorým sa napriek tomu podarilo ujsť, zatiaľ čo zopár iných zachránili. Ich “záchrancami” boli zvyčajne menej majetní muži (v niektorých prípadoch milenci, ktorí ich priviedli do druhého stavu), ktorí mohli tieto dievčatá “získať” za manželky bez toho, aby museli platiť veno. Keď však dievčatá dopravili na kanoe na ostrov – buď tajne, alebo počas slávnostného obradu pred zrakmi rodiny, priateľov a susedov ako výstrahu pre ostatné mladé dievčatá – pocit úplného vylúčenia zo spoločnosti ich natoľko premohol, že sa hneď po príchode vrhli do vôd jazera.

S kolonizáciou Afriky v 19. storočí a s príchodom kresťanských misionárov (ktorí sa na slobodné matky nepozerali oveľa osvietenejšie) bola takáto prax oficiálne zakázaná. V tejto odľahlej časti Ugandy sa však udržala až do 20. storočia. Aj dnes ešte žijú niektoré ženy, ktoré vyhnali na Akampene, a ich silné osobné svedectvá pomáhajú pri prebiehajúcich rozhovoroch o rodovej nerovnosti v krajine. Keďže voda jazera Bunyonyi z roka na rok postupne stúpa, ostrovu hrozí, že čoskoro zmizne pod hladinou. Vyhliadka na to, že kus súše, na ktorej tak dlho nechávali “zmiznúť” mladé dievčatá, teraz sama zmizne, by sa dala považovať za akúsi poetickú spravodlivosť. Niektorí ľudia sa však obávajú, že strata zjavného dôkazu uľahčí zabúdanie na hrozivé činy, ktoré sa tam diali. Zatiaľ je to však stále pevný bod na turistických trasách, vďaka čomu sa príbehy umlčiavaných a týraných žien ďalej rozprávajú a šíria.