Munnar leží v západných Ghátoch vo výške okolo 1600 metrov a jeho meno sa odvodzuje od sútoku troch horských tokov – Muthirapuzha, Nallathanni a Kundala. Dnes je to hill station, ktorý zvonka pôsobí ako súvislý koberec čajových polí. Tea Museum na Nullathanni Road, asi dva kilometre od centra, vzniklo v roku 2005, aby túto premenu zhrnulo do jedného miesta. Nie ako dekoráciu k čaju, ale ako dejiny regiónu, ktorý sa naučil fungovať podľa rytmu plantáže.
Príbeh Munnaru nezačína múzeom ani samotným mestom. Na juhu Indie sa s čajom experimentovalo už v prvej polovici 19. storočia, no rozhodujúci zlom prišiel až v čase, keď začala slabnúť káva. UPASI Tea Research Foundation uvádza prvý známy pokus o pestovanie čaju v Nilgiri v roku 1832, prvé komerčné výsadby v Kerala v Peermade v roku 1875 a rok 1878 ako moment, keď James Finlay & Co. rozvinula Kanan Devan Hills ako výlučne čajovú oblasť. V Munnare sa tak čaj objavil ako ako ekonomická náhrada, ktorá rýchlo prerástla do priemyslu.
Pred samotným čajom však bolo treba získať krajinu. Kerala Tourism uvádza, že John Daniel Munro si v roku 1877 prenajal od poonjarskej kráľovskej rodiny približne 136 600 akrov Kanan Devan Hills. V roku 1879 vznikla North Travancore Land Planting & Agricultural Society a začalo sa s kávou, kardamómom, cinchonou a sisalom. Až A. H. Sharp zasadil v roku 1880 prvý čaj na asi päťdesiatich akroch v Parvathy Estate. V roku 1895 vstúpila do oblasti Finlay Muir & Company a o dva roky neskôr vznikla Kannan Devan Hills Produce Company, ktorá už spravovala veľkú plantážnu sústavu.
Z čaju sa potom stal logistický problém a ten si vynútil vlastnú infraštruktúru. Za plantážami prišli cesty, lanovky, koľaje a technika na presun ľudí aj nákladu medzi kopcami a nížinami. Kerala Tourism pripomína Kundala Valley Railway, ktorú Kannan Devan Company zriadila na prepravu čaju; zničila ju až povodeň a zosuvy v roku 1924. Tá istá katastrofa tvrdo zasiahla aj samotné plantáže, no po nej nasledovalo rozsiahle znovuvysádzanie. Munnar sa tým ešte pevnejšie uzamkol do plantážnej logiky: kopec už nebol krajina, ale výrobná plocha napojená na dopravu.
Tea Museum stojí presne na tomto bode zlomu. KDHP ho opisuje ako miesto, ktoré zhromažďuje dejiny pestovania čaju v Munnare od roku 1876 a uchováva artefakty z obdobia, keď sa región menil na plantážny uzol. Nie sú to ozdoby, ale pracovné zvyšky jedného systému: žulové slnečné hodiny z roku 1913, pôvodný čajový roller z roku 1905, rotorvane z čias starého CTC spracovania, Peltonovo koleso z elektrárne z 20. rokov 20. storočia či koleso z lokomotívy Kundaly Valley Light Railway. Popri tom sa tam držia aj fotografie, písomnosti a staršie predmety vrátane pohrebnej urny z 2. storočia pred n. l., nájdenej v čajovej oblasti Periakanal.
Podľa UPASI sa čierny čaj v južnej Indii spracúva najmä dvoma spôsobmi: CTC a orthodox. CTC znamená crush, tear and curl – listy prechádzajú medzi protibežnými valcami, dôjde k výraznej macerácii a vzniká materiál vhodný na silnejší, priamočiarejší nálev. Orthodox spracovanie list viac roluje a menej drví; výsledkom býva čaj s lepšou vôňou a jemnejším chuťovým profilom. V Munnare je to podstatné, pretože miestny čajový svet nikdy nestál len na pestovaní, ale aj na presnej technológii spracovania.
Súčasný rámec tejto histórie nesie skratku KDHP. Spoločnosť Kanan Devan Hills Plantations vznikla po odchode Tata Tea z väčšiny munnarských plantáží 1. apríla 2005. Firma sama opisuje tento model ako participatívne riadenie, v ktorom sú hlavnými akcionármi zamestnanci; štátna stránka keralského plantážneho sektora ju zároveň označuje za prvú employee-owned tea company v Indii. Väčšina jej plantáží leží práve v Munnare, na ploche okolo 24 000 hektárov, s ročnou produkciou približne 21 až 22 miliónov kilogramov čaju. To je mierka, pri ktorej už Tea Museum nevyzerá ako vedľajšia atrakcia, ale ako archív jedného stále bežiaceho organizmu.
Preto je Tea Museum v Munnare zaujímavé aj mimo čajového folklóru. Nehovorí o čaji ako o upokojujúcom nápoji, ale ako o sile, ktorá zmenila vlastníctvo pôdy, rozložila kopce na estatey, prinútila budovať koľaje a elektrárne a nakoniec vytvorila celé mesto s vlastnou firemnou pamäťou. V Munnare sa čaj neobjavuje na konci príbehu v šálke. Najprv príde krajina, potom technika, potom práca a až potom vôňa.
