Slovo verfallen (zvyčajne sa skracuje na verf.), ktoré sa vyskytuje na súčasných rakúskych mapách, znamená v hrobom preklade rúcajúce sa, chradnúce či upadajúce. V prípade obcí Döllersheim, Strones, Spital a poltucta susedných dedín by však bolo presnejšie niečo ako gelöscht, čo znamená vymazaný. Tieto sídla v zastrčenej časti Dolného Rakúska na hraniciach s bývalým Československom totiž nezanikli z prirodzených príčin ani neupadali ako mnohé podobné vidiecke osady od nepamäti. Obyvateľstvo sa nezmenšovalo, polia, cesty, hospodárske budovy a kostoly nepustli, neponechali ich napospas zubu času pre nedostatok ochotných a bohabojný ľudí. Nie, Döllersheim zmizol z krajiny a z máp, lebo ho vyhladili. Tento akt sa pravdepodobne uskutočnil buď na priamy príkaz, alebo aspoň s tichým súhlasom Adolfa Hitlera.
Döllersheim sa v očiach genocídneho diktátora previnil zrejme tým, že sa tu narodili a žili jeho stará mama aj otec. Bezprostredne po anšluse (pripojení Rakúska k nacistickému Nemecku) v marci 1938 sa pronacistickí pohlavári v oblasti Waldviertel snažili propagovať svoj región ako „okres Führerových predkov“ v domnienke, že sa vďaka týmto historickým rodinným väzbám votrú do priazne vodcu Tretej ríše. Martin Bormann, Hitlerov osobný tajomník, napokon v roku 1938 kúpil pre nacistickú stranu Führerov rodný dom, trojposchodovú budovu v Braunau am Inn s hostincom v prízemí. Celú budovu vynovili, zriadili v nej umeleckú galériu a knižnicu a čoskoro sa stala pútnickým miestom pre horlivejších členov strany. Aj Braunau am Inn bolo pohraničné rakúske mestečko v Hornom Rakúsku, ibaže ležalo juhovýchodne od nemeckej spolkovej krajiny Bavorsko, a nebolo také zastrčené ako Döllersheim. Hitlerov otec Alois, ktorý pochádzal z oblasti Waldviertel, pracoval ako colný úradník v Braunau am Inn a kontroloval tovar, ktorý putoval medzi Nemeckom a Rakúskom.
Zo všetkých bývalých domov však Hitler najvrúcnejšie spomínal na Linz, mesto na Dunaji, kam sa jeho rodina presťahovala v roku 1898, keď mal deväť rokov, a kde mal stráviť zvyšok svojho detstva. To sa malo neskôr odraziť aj na jeho veľkorysosti k tomuto mestu. Keď Hitler anektoval Rakúsko, zastavil sa tam, aby pred cestou Viedne predniesol z balkóna radnice prejav k davom. Kozmopolitné rakúske hlavné mesto, v ktorom sa pred približne tridsiatimi rokmi odohrávala potupná časť jeho života, keď sa ako chudobný dospievajúci umelec márne snažil uplatniť, vnímal diktátor takmer s odporom. Ospalý provinčný Linz sa mal podľa plánov nacistických architektov Alberta Speera, Hermanna Giesler a Rodericha Ficka ako jedno z piatich „Führerových miest“ podrobiť rozsiahlej prestavbe, pri ktorej by vybudovali aj múzeum venované nacizmu a Hitlerovým úspechom. Sem sa chcel vodca Tretej ríše po vojne uchýliť do dôchodku.
Malý Döllersheim sa pokúšal propagovať svoje spojenie s Hitlerovou rodinou, ktoré siahalo dve generácie dozadu, ale odpoveď Berlína bola nanajvýš chladná. Dostal len zákaz vydávať známky, ktoré tvrdili, že ide o Führerovo rodné mesto, a tiež zákaz umiestňovať pamätné tabule na všetky domy, ktoré údajne obývali jeho príbuzní. Problém totiž spočíval v tom, že Hitlerov rodokmeň nebol ani zďaleka ukážkový – niektoré vetvy s koreňmi v Döllersheim boli pre Führera potenciálnym zdrojom hanby a dodnes sa o nich vedú spory.
Celá záležitosť sa točí okolo prázdneho riadku v krstnom liste, miesta, kde sa zvyčajne zapisovalo meno otca. Spomínaný dokument podala vo farskom kostole v Döllersheim niekedy koncom roka 1836 istá Maria Schicklgruberová, 42-ročná slobodná slúžka. Schicklgruberovej sa 7. júna 1837 naradil chlapec, ktorého pokrstila Alois. O päť rokov neskôr sa Schicklgruberová vrátila do toho istého kostola, aby sa vydala za Johanna Georga Hiedlera, 43-ročného mlynárovho pomocníka. Z neznámych dôvodov, ktoré však viedli k mnohým špekuláciám, Alois nežil s novomanželmi, ale pridelili ho staršiemu bratovi Johanna Georga, Johannovi Nepomukovi Hiedlerovi, zrejme zabezpečenejšiemu ženatému sedliakovi s vlastnou rodinou. Počas života Johann Georg Hiedler nikdy nepriznal otcovstvo Aloisa. Zdá sa, že ani nepodnikol žiadne kroky na jeho adopciu. Po jeho smrti sa však vtedy štyridsaťročný Alois, dovtedy známy ako Schicklgruber, vrátil do Döllersheim a vyhlásil, že tento muž vždy chcel, aby nosil meno Hiedler. Neskôr si ho však Alois zmenil na Hitler.
Vo vidieckom Rakúsku na začiatku 19. storočia to však nebolo nič výnimočné. Deti sa tu bežne rodili mimo manželstva, testy otcovstva ešte len čakali na svoje objavenie, farský kostol bol často právnym arbitrom rodinných vzťahov a negramotnosť a neštandardná výslovnosť spôsobovali, že sa priezviská časom menili. Na ničom z toho by v skutočnosti nezáležalo, keby sa Adolf Hitler (syn Aloisa a vnuk Marie Schicklgruberovej) nedostal k moci a nezastával zvrátenú doktrínu rasovej čistoty. Doktrínu ktorá, prirodzene, spôsobila, že jeho kritici právom skúmali jeho vlastnú pokrvnú líniu takmer od chvíle, čo sa po prvý raz objavil na politickej scéne. Niektoré viedenské noviny reagovali na zistenie, že si jeho otec zmenil meno, posmešnými úvodníkmi, v ktorých žartovali, že by mali jeho stúpenci skandovať „Heil Shicklgruber!“. No Hitler sa na tom rozhodne nezabával. Ďalšie fámy o tom, že by mohol mať židovských predkov, sa snažil vyvrátiť tým, že si najal genealógov, aby vypracovali rozsiahly rodokmeň, ktorý údajne dokazoval jeho árijský pôvod. V knihe s názvom Rodokmeň vodcu (Die Ahnentafel des Führers), ktorá vyšla v roku 1937, sa ako Hitlerov starý otec uvádza Johann Georg Hiedler a táto oficiálna rodinná lína fakticky potvrdila, že sa manželstvo jeho starých rodičov len trochu oneskorilo.
Iní však naznačovali že pravdepodobnejším kandidátom bol Johann Nepomuk Hiedler. Manželstvo Marie s jeho mladším bratom by tak bolo len výhodným riešením, ako sa udržať v rodine a umožniť Johannovi Nepomukovi starať sa o Aloisa bez toho, aby vyvolal hnev vlastnej manželky kvôli nevere. S ďalšou veľmi spornou teóriou, ktorú mnohí historici odmietajú, prišiel Hans Frank, Hitlerov niekdajší súkromný advokát. V pamätiach, ktoré napísal krátko pred svojou popravou za vojnové zločiny v Norimbergu v roku 1946, Frank tvrdil, že Mariu priviedol do druhého stavu Žid menom Leopold Frankenberger – k tomuto pomeru vraj došlo v čase, keď pracovala ako slúžka v domácnosti jeho rodiny v Grazi. Keby to bola pravda, Hitler by bol štvrtinovým Židom a nespĺňal by vlastné kritéria na hodnotného občana Nemeckej ríše.
Totožnosť Mariinho milenca sa už pravdepodobne nikdy nedozvieme. Vieme však, že v priebehu niekoľkých mesiacov po Hitlerovej invázii do Rakúska sa dedina, kde porodila svoje dieťa, ocitla v oblasti, ktorú narýchlo vyčlenili ako vhodné miesto na bojové cvičisko pre Wehrmacht. V nasledujúcom roku došlo k násilnému vysťahovaniu obyvateľov Döllersheim a okolitých miest a dedín a na ich miesto nastúpili vojaci s tankami. Tí potom pri rôznych cvičeniach potrebných na zvládnutie ťažkej bojovej techniky v teréne začali vyhadzovať do vzduchu väčšinu toho, čo po domácich ostalo. Po oslobodení Rakúska spojeneckými vojskami v roku 1945 sa objektov v Döllersheim zmocnila sovietska Červená armáda, ktorá tam podľa niektorých údajov vykonávala pomerne intenzívne cvičenia s terčmi. Po skončení spojeneckej okupácie o desať rokov neskôr si ho rakúska armáda ponechala ako uzavretú vojenskú zónu. Dodnes slúži ako aktívne cvičisko, ktoré z veľkej časti chránia ploty a zábrany z ostnatého drôtu. Rakúske úrady v osemdesiatych rokoch 20. storočia sprístupnili verejnosti niektoré zvyšky Döllersheim (ruiny miestnej nemocnice, kostol a neďaleký cintorín). Návštevníci tak môžu vidieť aspoň kúsok z miesta, ktoré chcelo nacistické velenie až príliš podozrivo odstrániť z dohľadu.
