Zviozdnyj gorodok: Hviezdne mestečko

Astronauti, ktorí sa vrátia z cesty do vesmíru, zvyknú hovoriť, že najťažšia zo všetkého je izolácia. Byť uväznený v plechovke, ktorá sa vznáša tisícky kilometrov od domova, a celé dni, týždne, mesiace a niekedy aj roky vykonávať tie isté monotónne úlohy v tých istých monotónnych situáciách s tými istými členmi posádky – to všetko spôsobuje, že ľudia, čo sa odvážne vydali tam, kam sa dosiaľ dostalo len veľmi málo mužov a ešte menej žien, zažívajú duševnú záťaž, ktorá bola a vždy aj bude náročná.

Už dávno sa vie, ako sa vesmír dokáže zahrávať s mysľou tých, ktorí si doň trúfnu. Astronauti na palube raných misií Apollo podávali správy o divokých halucináciách a najmenej jedna misia na sovietskej vesmírnej stanici Saľut 5 v polovici sedemdesiatych rokov 20. storočia sa podľa všetkého skončila predčasne po tom, ako celá posádka utrpela istý druh kolektívneho nervového zrútenia. S blížiacimi sa potenciálnymi cestami na Mars vedú Európska vesmírna agentúra aj NASA rozsiahle výskumy v Antarktíde a na Havaji, aby otestovali schopnosť ľudí vydržať dlhé odysey do slnečnej sústavy niekedy v budúcnosti. V niektorých prípadoch používajú na týchto odľahlých miestach skutočné vesmírne lode, snažia sa simulovať podmienky života na Marse alebo skúsenosti z cesty na túto planétu a späť.

Keď sa však bližšie pozrieme na dejiny letov do vesmíru, zdá sa, že už od počiatku boli tak trochu ako z iného sveta. Najmä vesmírny program Sovietskeho zväzu bol od začiatku zahalený rúškom tajomstva, hoci nebol jediný. Ideologické preteky k hviezdam a k Mesiacu boli v Matičke Rusi veľká vec, ktorá sa držala v najväčšej tajnosti, čoho príkladom bol práve Zviozdnyj gorodok, čiže mestečko, samosprávne mesto v Moskovskej oblasti severovýchodne od Moskvy.

Oficiálne bolo známe len ako uzavreté vojenské mestečko č. 1 a jeho existencia bola prísne strážené tajomstvo, na ktoré dohliadala vždy prítomná početná armáda. Kozmonauti tu žili, jedli, dýchali a spali v sociálne izolovanej bubline. V šesťdesiatych rokoch tu vzniklo Výcvikové centrum Jurija Gagarina pre kozmonautov – na znak úcty ho pomenovali po prvom mužovi vo vesmíre, ktorý sa takisto pripravoval na svoju prelomovú misiu v Hviezdnom mestečku. Zviozdnyj gorodok prežil aj pád Sovietskeho zväzu a v deväťdesiatych rokoch ho oficiálne premenovali. Aj naďalej je to chránená zóna, no teraz sa tu nachádza aj múzeum vesmírnych ciest, ktoré je otvorené pre verejnosť.

V posledných dvoch desaťročiach začalo spolupracovať s NASA. Medzi rokmi 2001 a 2003 tu šéfoval operáciám NASA kanadský astronaut Chris Hadlield. V roku 2013 predviedol na palube medzinárodnej vesmírnej stanice ISS svoju interpretáciu Space Oddity od Davida Bowieho, piesne o astronautovi, čo sa odovzdá nekonečnému vesmíru, a toto video sa okamžite stalo hitom. V memoároch, ktoré potom napísal, Hadlield spomínal kolegiálnu atmosféru Hviezdneho mestečka a trochu zvláštne zvyky na utužovanie kolektívu. Ako poctu Gagarinovi, ktorý si musel pred svojím prelomovým letom cestou k odpaľovacej rampe nečakane odskočiť, sa všetci členovia posádky vymočia na zadnú pneumatiku autobusu, ktorý ich odváža k vesmírnej lodi.

UPOZORNENIE: K návšteve budeš potrebovať povolenie, takže si prehliadky dohodni vopred.