Na rozdiel od rozľahlých, labyrintových medín v mestách ako Marrákeš je medina v Essaouire z 18. storočia o niečo menej vhodným miestom, ak sa chcete beznádejne stratiť.
Pri potulkách historickou štvrťou Essaouiry si všimnete kobaltovomodré nátery a bielené steny, rušné súky (trhy) aj uvoľnenú atmosféru atlantického pobrežia. Je to zaujímavá zmes arabskej, amazighskej a francúzskej kultúry.
Väčšina marockých medín rástla organicky počas stáročí, čo vytvorilo rozľahlé štvrte podobné bludisku. Essaouira vznikala inak. Celá medina leží na okraji skalnatého polostrova a obopínajú ju opevnené múry s výraznými pobrežnými obrannými prvkami. Od iných historických miest v Maroku sa odlišuje tým, že bola navrhnutá vopred, takže sa v nej dá orientovať bez toho, aby ste sa po pár odbočeniach úplne stratili.
Staré mesto Essaouiry systematicky navrhol v 18. storočí francúzsky architekt Théodore Cornut, ktorý spojil marockú a európsku vojenskú architektúru s urbanizmom obdobia osvietenstva. Výsledkom je nezvyčajne pravidelná dispozícia so štruktúrovanou geometrickou sieťou a rovnými ulicami. Súčasťou návrhu bolo aj funkčné zónovanie, širšie ulice kvôli vetraniu a hygiene a demonstrácia štátnej moci prostredníctvom opevnení, administratívnych budov a kontrolovaného prístavu.
Práve toto usporiadanie patrí k dôvodom, pre ktoré bola medina v roku 2001 zapísaná na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. Medzi ďalšie prvky opevneného obvodu patrí Sqala de la Ville, morská bašta s hrubými kamennými hradbami a radmi starých európskych diel, ktoré chránili Essaouiru pred pirátmi a útokmi z mora. Mesto bolo vtedy známe ako Mogador, názov odvodený od fénického Migdol vo význame „malá pevnosť“. Prístavná pevnosť Sqala du Port vznikla za vlády sultána Mohammeda ben Abdalláha (Mohammeda III.) v roku 1770 a pomohla upevniť postavenie Essaouiry ako významného obchodného prístavu.
