Vo Vardenyatskom priesmyku vo výške 2 410 metrov nad morom stojí stredoveký hotel, v ktorom dostali kone podstatnú časť budovy. Po oboch stranách dlhej kamennej haly mali vlastný priestor, kamenné žľaby na kŕmenie a nádobu s vodou. Ľudia sa uchýlili do malých miestností na jej konci. Nad všetkými sa zatvárala masívna čadičová strecha, ktorá mala vydržať sneh, vietor a arménsku zimu.
Orbelianský karavanseraj, stále známy aj pod starším názvom Selimský karavanseraj, vznikol priamo na horskej trase spájajúcej Gegharkunik s Vayots Dzor. Tadiaľto viedla jedna z dvoch starých ciest z Dvinu do Partavu, dnešnej Bardy v Azerbajdžane, a zároveň jedna z arménskych vetiev širšej siete Hodvábnej cesty. Pre karavánu naloženú tovarom predstavovala strechu, vodu a možnosť počkať, kým sa cez hory bude dať pokračovať. Takéto stanice mali zmysel iba v rozumných vzdialenostiach. V Arménsku sa karavanseraje pozdĺž frekventovaných ciest budovali približne po štyridsiatich kilometroch, teda na vzdialenosť, ktorú karavána zvládla za jeden deň. Na rovine to bola logistika. V horskom priesmyku mohol jeden chýbajúci nocľah rozhodnúť podstatne nepríjemnejším spôsobom.
Arméni si nebezpečenstvo Selimského priesmyku uchovali aj v miestnej legende. Kniežací syn mal cez hory cestovať v zime so svojou družinou, keď ich zastihla prudká snehová búrka. V otvorenej krajine nenašli úkryt a zahynuli. Na jeho pamiatku mal vzniknúť hostinec, v ktorom mohli ďalšie karavány prečkať zlé počasie. Príbeh sa po stáročia spájal aj s názvom Selim.
Skutoční stavebníci po sebe zanechali oveľa pevnejší podpis. Knieža Chesar Orbelian, jeho manželka Khorishah a ďalší členovia rodiny dali nad priesmykom vybudovať jednu z najlepšie zachovaných stredovekých svetských stavieb Arménska. Jej architektúra presne zodpovedá miestu. Mnohé karavanseraje mali otvorené nádvorie, tu je prakticky všetko schované pod strechou. Stavba je navyše čiastočne zapustená do svahu. Výskum ukázal medzi severnou a južnou stranou rozdiel terénu približne dva a pol metra. Takéto riešenie pomáhalo v drsnom prostredí, kde bolo treba odizolovať ľudí, zvieratá a náklad od snehu a vetra.
Hlavná hala má približne 13 × 26 metrov a dva rady pilierov ju rozdeľujú na tri pozdĺžne lode. Bočné časti patrili predovšetkým zvieratám. Medzi podperami sú zabudované kamenné jasle a žľaby; miestne pamiatkové zdroje ich počítajú šestnásť. V jednom rohu sa nachádzala kamenná nádoba na vodu. Na západnom konci boli dve malé miestnosti pre ľudí sprevádzajúcich karavánu. Stredoveký hotel tak venoval oveľa viac priestoru dopravným prostriedkom než ich majiteľom.
Strechu tvoria tri rovnobežné klenby, pričom stredná je vyššia a širšia. Svetlo sa dovnútra dostáva otvormi v strope. Tie zároveň zabezpečovali prívod vzduchu a odvádzali dym. Žiadne veľké presklené okná, žiadna recepcia a výhľad na hory si hosť vychutnal hlavne pred vchodom. Vo vnútri dostal to, čo po dni na ceste potreboval viac: závetrie, vodu a masívny kamenný strop nad hlavou. Najviac parády zostalo pri vstupe. Nad portálom sa dvíha bohato kamenársky spracovaná výzdoba s muqarnasmi a po stranách sú reliéfy zvierat – býka a okrídleného tvora, ktorý je v rôznych opisoch označovaný ako lev, sfinga či chiméra. Zvyšok stavby je podstatne strohejší. Karavanseraj mal predovšetkým fungovať.
Práve pri vstupe vznikol aj malý chronologický rébus. Silne poškodený perzský nápis zaznamenaný staršími bádateľmi obsahoval rok 727 podľa islamského kalendára, teda 1326–1327. Arménsky nápis vo vnútri uvádza rok 1332 a hovorí o dokončení domu. Stavba preto zrejme vznikala niekoľko rokov: práce už prebiehali okolo rokov 1326–1327 a najneskôr v roku 1332 bol karavanseraj hotový. Dvojjazyčné nápisy sa na medzinárodnej obchodnej ceste hodili. Perzština patrila medzi jazyky používané obchodníkmi v regióne a samotní Orbelianovci stáli v priestore, kde sa stretával arménsky, gruzínsky a perzský svet. Nad jednými dverami tak zostala celkom slušná vizitka toho, komu mala budova slúžiť.
Archeológovia pri výskume karavanseraja našli bežnú miestnu keramiku, kovové súčasti zámkov, klince či podkovy pre voly. Medzi črepmi sa objavil aj jediný importovaný kus, ktorý vyčnieval nad všetko ostatné: fragment čínskeho porcelánového taniera z obdobia dynastie Song. Kus nádoby vyrobenej tisíce kilometrov na východ od Arménska skončil v horskom hostinci nad Vayots Dzor. Výkopové práce priniesli aj opravu jedného dlhoročného omylu. Polorozpadnutá budova pripojená k predsieni bola v staršej literatúre označovaná ako kaplnka. Archeologický výskum v roku 2012 ukázal, že nemala usporiadanie typické pre kresťanskú svätyňu ani priestor pre oltárnu apsidu. Presné využitie stále nepoznáme. Mohla slúžiť personálu, ako jedáleň, miestnosť na obchodovanie alebo strážnica.
Samotný karavanseraj prešiel v rokoch 1956–1959 rozsiahlym spevnením a obnovou. Vďaka tomu dnes zostáva jedným z najkompletnejších karavanserajov v Arménsku a človek stále vojde cez pôvodný portál priamo do dlhej klenutej haly.
A dôvod jeho polohy sa dá pochopiť aj bez predstavovania si stredoveku. Arménska záchranná služba ešte dnes počas zimy hlási na Vardenyatskom priesmyku snehové búrky, poľadovicu, povinné reťaze alebo problémy s prejazdom. Karavány zmizli. Sneh a vietor z Vardenyatsu nie.
