Socha slobody

Socha slobody, obrovská socha postavená na Ostrove slobody (Liberty Island) v Hornom newyorskom zálive, symbolizuje vstup do Nového sveta. Toto monumentálne dielo, vytvorené na podnet vynikajúceho francúzskeho právnika a politika Édouarda-Reného Lefébvra de Laboulaye, darovali v roku 1884 Francúzi národu Spojených štátov ako pripomienku stého výročia americkej nezávislosti. Socha slobody je pokrytá medeným plechom a umiestnená tak, aby bola obrátená čelom k newyorskému prístavu. Predstavuje ženu zahalenú do antickej rízy, ktorá má na hlave korunu so siedmimi ostňami. Pri nohách jej ležia rozlomené okovy otroctva a vo zdvihnutej pravej ruke drží pochodeň. V ľavej ruke má knihu, na ktorej je vyznačený dátum Deklarácie nezávislosti – 4. júl 1776. Samotná socha je vysoká 46 metrov a svojou veľkosťou je porovnateľná s najvyšším mrakodrapom tej doby; s podstavcom sa týči do výšky 93 metrov.

Projekt a konštrukcia

Táto socha, pôvodne nazvaná Sloboda osvetľuje svet, bola dielom francúzskeho sochára Frédérica Augusta Bartholdiho. Finančné prostriedky na toto dielo boli získané z príspevkov vybraných od príslušníkov francúzskeho národa a Bartholdi na ňom začal pracovať vo svojom ateliéri v Paríži v roku 1875. Najprv vytvoril malú terakotovú maketu a potom začal veľkosť sochy zväčšovať. S úzkostlivou starostlivosťou postupne vypracoval tri stále väčšie verzie. Nakoniec boli zhotovené drevené modely jednotlivých častí sochy v skutočnej veľkosti. Každá časť bola odliata do sadry a tesári podľa tvaru sadrových odliatkov vytvorili drevené formy. Do foriem sa potom vložil medený plech, ktorý bol vytepaný do požadovaného tvaru. Kovové časti boli následne pripevnené k nosnej konštrukcii postavenej na dvore neďaleko sochárovho ateliéru a bola z nich zostavená socha v skutočnej veľkosti. Keď bola socha úspešne vztýčená v Paríži, rozobrali ju, zabalili do 214 drevených debien a na palube lode Isère odoslali do Ameriky. Do New Yorku dorazila 17. júna 1885.

Postavenie tejto obrovskej voľne stojacej sochy kládlo špecifické požiadavky na návrh jej konštrukcie. Aby Bartholdi tento problém vyriešil, zadal projekt vnútorného nosného systému sochy francúzskemu inžinierovi Gustaveovi Eiffelovi, staviteľovi Eiffelovej veže. Keďže socha bola pomerne ľahká, problém nespočíval ani tak v tom, ako niesť zvislé zaťaženie, skôr v tom, že veľká povrchová plocha obklopujúca dutý vnútorný priestor robila sochu zraniteľnou voči sile vetra.

Eiffelov projekt pre vnútro Sochy slobody zahŕňal konštrukčný skelet s centrálnou vežou vytvorenou zo štyroch vertikálnych stĺpov spojených horizontálnymi a diagonálnymi priečnikmi. Tento centrálny pylón poskytoval soche základnú oporu a so zemou bol spojený prostredníctvom kamenného podstavca. Podstavec, postavený zo železobetónu a obložený žulou, mal údajne základy, ktoré boli v tom čase najväčšou samostatnou betónovou stavbou na svete. Tieto základy navrhol americký architekt Richard Morris Hunt a zasadil ich do múrov pevnosti v tvare hviezdy, ktorá bola na Ostrove slobody postavená takmer o 80 rokov skôr na obranu New Yorku proti námornému útoku.

Centrálnu vežu niesol sochársky stvárnený vonkajší plášť monumentu na pevnom, ale pružnom skeletoch, zloženom z 350 rebier a vertikál z pudlovanej ocele, dobového materiálu podobného liatine. Tieto rebrá a vertikály boli k vonkajšiemu medenému plášťu pripevnené medenými sedlami a medenými nitmi. Tento detail umožňoval pohyb, ktorý mohol byť dôsledkom zaťaženia vetrom aj teplotných rozdielov. Eiffel si tiež uvedomoval, že železo a meď sú elektrolyticky nezlučiteľné, a vložil medzi ne izolačnú vrstvu.

Sochársky stvárnený vonkajší plášť sochy sa skladal z približne 300 medených dosiek. Všetky boli hrubé iba 0,2 centimetra a vznikli, ako už bolo spomenuté, tak, že každá doska bola ručne vytepaná do formy technikou nazývanou repoussé. Použitie tejto techniky prispelo k jemnému vytvarovaniu postavy a zároveň spevnilo obvodový plášť. Početné záhyby drapérie tiež pomohli rozložiť napätie a znížiť previsnutie na minimum.

Eiffel vo svojom projekte pre Sochu slobody zaviedol prinajmenšom dve zlepšenia, ktoré sa neskôr ukázali ako mimoriadne cenné pre americké staviteľstvo. Po prvé: diagonálne vystužený skelet, ktorý navrhol pre vnútro sochy, sa stal najrozšírenejším systémom zavetrovania používaným v tom čase pri všetkých stavbách v Amerike s výnimkou mostov. Po druhé: Eiffel zvolil pre stĺpy, ktoré boli hlavnými nosnými prvkami skeletu, oceľ. Bolo to po prvý raz, keď bol tento kov v New Yorku použitý na inú stavbu než most.

Socha slobody teda nielenže sama osebe predstavovala výnimočné konštrukčné riešenie a technické novátorstvo, ale priniesla aj nové možnosti projektantom mrakodrapov tým, že zaviedla vystužený skelet a preukázala potenciál ocele. Budovou, ktorá je zvyčajne považovaná za prvé dielo so skeletovou konštrukciou v New Yorku, bola Tower Building na Broadwayi č. 50, projektovaná Bradfordom Gilbertom a postavená v rokoch 1888 – 1889.

Po zdržaniach spôsobených nutnosťou zabezpečiť finančné prostriedky bola socha napokon v roku 1886 za cenu 800 000 dolárov dokončená. Približne polovicu z celkovej sumy darovali Francúzi. Socha slobody bola odovzdaná verejnosti 28. októbra 1886. V New Yorku sa konal veľkolepý slávnostný sprievod a prístav bol plný lodí. Slávnostného odovzdania sa zúčastnili prezident Grover Cleveland a členovia jeho vlády spolu so zástupcami francúzskej vlády a Francúzsko-amerického zväzu. V nasledujúcom období sa tento monument stal silným národným symbolom. Obraz Sochy slobody sa často používal a mnoho miliónov prisťahovalcov popri nej prechádzalo pri svojom vstupe do Spojených štátov, keď ich lode dopravovali na blízky ostrov Ellis Island.

Opravy a reštauračné práce

Počas rokov prešla socha viacerými menšími zmenami. Plameň na pochodni, tak ako ho Bartholdi pôvodne vytvoril, bol z plnej medi pokrytej plátkovým zlatom. Neskôr však boli v tejto časti sochy vysekané kruhové otvory a Gutzon Borglum, sochár známy aj ako autor sôch na Mount Rushmore, do nich vložil väčšie sklenené plochy, aby sa pochodeň zmenila na osvetlený maják. Dochádzalo tiež k rozsiahlemu presakovaniu vody v plameni aj v pochodni, socha sa hýbala a konštrukcia plášťa bola zvnútra narušená. Všetci sa zhodli na tom, že Socha slobody po takmer sto rokoch intenzívneho používania a vystavenia poveternostným vplyvom – vetru, dažďu a slanému vzduchu – potrebuje veľkú opravu.

Po dvojročnom skúmaní stavu sochy bol v roku 1983 zahájený program opráv. Jeho cieľom, podporovaným Francúzsko-americkým výborom pre reštaurovanie Sochy slobody, bolo odstrániť rozsiahle škody spôsobené korozívnymi elektrolytickými reakciami, ktoré viedli k poškodeniu takmer polovice „sediel“ spájajúcich vonkajší plášť s vnútorným konštrukčným skeletom. Boli nainštalované nové rebrá z nehrdzavejúcej ocele a osadené nové medené „sedlá“ a nity. Vnútorná plocha plášťa, ktorá bola v priebehu rokov viackrát natieraná, bola tiež vyčistená. Nástrekom kvapalného vodíka bolo odstránených sedem vrstiev náteru.

Odstránené boli aj ďalšie problémy spôsobené chybami pri vyrovnávaní hlavy a napájaní konštrukcie podopierajúcej pravú ruku pri pôvodnej stavbe sochy. Táto časť dostala nový konštrukčný skelet a pochodeň i plameň boli kompletne prestavané. Zvýšila sa aj úroveň zariadení pre návštevníkov. Vybavenie sochy novým osvetlením a integrovaným ventilačným systémom zlepšilo podmienky vo vnútri monumentu z hľadiska životného prostredia a nové sklenené výťahy a centrálne schodisko zasadené do podstavca i sochy uľahčili návštevníkom prístup.

Oficiálna slávnosť pri otvorení novo reštaurovanej Sochy slobody sa konala 4. júla 1986 a ďalšia veľkolepá slávnosť bola usporiadaná 28. októbra toho istého roku, v deň 100. výročia jej pôvodného odovzdania verejnosti.