Ako hovorí staré príslovie, Vianoce prichádzajú len raz do roka a snimi aj legendárny Mikuláš, Santa Claus alebo Otec Vianoc – veselý chlapík s veľkou bielou bradou v červenom obleku, ktorý na čarovných lietajúcich saniach ťahaných sobmi nosí zo severného pólu darčeky. Táto legendárna postava sviatočnej štedrosti sa však zakladá na skutočnej osobe. Mikláš bol Grék, ktorý sa narodil v Malej Ázii okolo roku 280. Pôsobil ako biskup v Myre v dnešnom Turecku a bol neochvejným obhajcom kresťanstva v období krutého prenasledovania, keď sa Rimania vyžívali v hrozivom divadle, pri ktorom veriacich ukrižovali, alebo ich dali verejne roztrhať leopardom, diviakom či levom. Tieto krvavé popravy neboli určené len kresťanom, vykonávali sa aj na drobných zločincoch a iných previnilcoch proti rímskym zákonom. Mikulás sa tomuto strašnému osudu vyhol, strávil však niekoľko rokov vo väzení, až kým cisár Konštantín v roku 313 tzv. Milánskym edikto m nastolil v celej ríši slobodu vierovyznania.

Mikuláš jediný syn bohatého, ale zbožného manželského páru, ktorý zahynul počas epidémie, keď bol ešte mladý, je patrónom pekárov a majiteľov záložní a pripisujú sa mu mnohé zázraky. Svoje bohatstvo využil na pomoc chorým, chudobným či núdznym a potajomky sa venoval dobročinným skutkom. Najznámejšia je jeho údajná záchrana troch mladých sestier pred životom prostitútok. Ich chudobný otec nemal peniaze na veno, Mikuláš im preto v noci tajne podstrčil tri vrecia zlata. O čosi menej dôveryhodne vyznieva tvrdenie, že prinavrátil život trom mladým chlapcom, ktorých hostinský zavraždil, rozštvrtil a naložil do sudov. Aj vďaka tomuto bizarnému príbehu však navždy získal povesť ochrancu detí.

Celé stáročia sa na sviatok Mikuláša (6. decembra) oslavovali jeho dobré skutky a v Európe zostal obľúbeným svätcom až do protestantskej reformácie začiatkom 16. storočia, ktorá znamenala koniec uctievania svätých na väčšine kontinentu. V Holandsku sa však naďalej tešil zbožnej úcte. Jeho povesť veľkodušného človeka dala vzniknúť zvyku obdarúvania detí, ktoré si v predvečer jeho sviatku nechali na noc topánky alebo pančušky vonku. Holanďania, ktorí sa neskôr presťahovali do Ameriky, si Sint Nikolaasa alebo Sinterklassa, ako ho familiárne nazývali, a tento každoročný rituál priniesli so sebou. Tu sa postupne začlenil do osláv Vianoc, ktoré sa dovtedy kvôli puritánskym osadníkom Nového Anglicka slávili len veľmi zdržanlivo. V roku 1809 Washington Irving vo svojich satirických dejinách holandskej kolonizácie Knickerbocker’s History of New York (Knickerbockerove dejiny New Yorku) živo opísal Mikuláša ako pána, ktorý fajčí fajku, zázračne sa vznáša vo vzduchu na voze vzpierajúcom sa gravitácii a na Štedrý večer rozdáva darčeky. Krátko nato vyšla v roku 1823 báseň Clementa Clarkea Moora A Visit from St. Nicholas (Návšteva svätého Mikuláša), ktorá svojim nesmrteľným úvodným dvojverším (Bola to noc pred Vianocami, v celom dome vládla tíš/Všetci tvrdo spali, nešuchotala ani myš) prispela k ďalšium rozdúchaniu santovskej mánie v 19. storočí.

Až rozmach tlačených vianočných pohľadníc v šesťdesiatych rokoch 19. storočia spolu so sériou rytín Santa Clausa od Thomasa Nasha, ktorú uverejnil časopis Harper’s Weekly, však zapríčinili všeobecné čírenie dnes už známeho obrazu Santa Clausa ako žmurkajúceho starého pána s červenou pleťou, bruchom a hustou bielou bradou. A hoci sa určite zobrazoval v kostýmoch rôznych odtieňov a štýlov, nie je pravda, že farby jeho najslávnejšieho outfitu pochádzajú z vianočných reklám na Coca-Colu. Výrobca nápojov z Atlanty postavil v tridsiatych rokoch 20. storočia svoju sezónnu kampaň na kresbách tučného Santu v červeno-bielej kombinéze od švédskeho umelca a notorického pijana Haddona Sundbloma, ale v čase, keď spoločnosť objednala Sundblomove diela, bol vzhľad Santovho odevu už dlhšie štandardom. Svoj pôvod má v biskupskom rúchu svätca; biela farba symbolizuje nebeskú čistotu a červená krv života a obety. Pôvodný Mikuláš sa na byzantských ikonách a iných náboženských portrétoch bežne zobrazoval v týchto šatách. Postupom času sa zmenil zo svätého patróna na žoviálneho chlapíka so zoznamom želaní a dobrých i zlých skutkov, ktoré treba sčítať, a jeho plášť a mitru nahradil červený oblek lemovaný bielou kožušinou. Ten bol na prekonávanie chladných letov na severný pól a späť na prechádzanie sa po dielni plnej usilovných škriatkov rozhodne vhodnejší.

Sviatočná kampaň spoločnosti Coca-Cola mala za cieľ zvýšiť predaj limonády v zimných mesiacoch, teda v období, keď bola jej spotreba tradične najslabšia. Takáto koncepcia niečoho, čo sa dá vychutnávať po celý rok bez ohľadu na počasie, stála aj za založením mesta Santa Claus v Arizone v roku 1937 – nového mesta s vianočnou tematikou na prašnom úseku Route 66 pri Kingmane v tieni Black Mountains. Nápad mala na svedomí Nina Talbot, bucľatá kalifornská realitná agentka, ktorá sa spolu s manželom presťahovala do tejto oblasti so snom založiť na vyprahnutej zemi v Mohave rodinné letovisko na spôsob Palm Springs alebo Las Vegas. Hoci, ako sa ukázalo, s väčším dôrazom na sviatky dobrej vôle, než na golf alebo hazardné hry.

Arizona so svojím španielskym dedičstvom rozhodne nemá núdzu o mestá s názvom Santa – na jej mape sa nachádzajú sväté kríže Santa Cruz alebo sväté ruže Santa Rosa. Skutočné dôvody, ktoré viedli Talbotovú k rozhodnutiu, že sa jej rodiace 30-hektárové sídlo bude niesť v duchu Santa Clausa, si môžeme len domýšľať. Vychádzalo z jednoduchého predpokladu speváka Roya Wooda, že Vianoce môžu byť každý deň, a radostne, optimisticky, aj keď mono trochu pyšne popieralo realitu. Fakt, že v pohyblivom piesku púšte vznikla zimná krajina zázrakov ozdobená cezmínami s pozlátkou, je akousi poctou americkej vynaliezavosti. Nina Talbot to napokon v roku 1949 vzdala, pretože sa rezidenčná časť jej projektu neujala. V päťdesiatych rokoch 20. storočia sa však Santa Claus predsa len stal obľúbenou zástavkou motoristov. Klimatizovanej reštaurácii Christmas Tree Inn sa vďaka priaznivej recenzii popredného kritika reštaurácií Duncana Hinesa (ktorý ju považoval za jedno z najlepších miest, kde sa dá v Arizone na Route 66 najesť) a záštite hollywoodskej hviezdy Jane Russell naozaj darilo a na kuracine à la Severný pól a rumových koláčoch à la Kris Kringle zarobila majland. Počas celého roka bol k dispozícii Santa, ktorý vypočul detské želania pod stromček. Ďalším lákadlom bola mestská pošta, prostredníctvom ktorej mohli dať rodičia poslať detské listy späť k sebe domov s označením “od Santa Clausa”.

Žiadna z týchto atrakcií, žiaľ, nestačila na to, aby zabránila úpadku. Ten nastal v sedemdesiatych rokoch 20. storočia, keď Route 66, kedysi dôležitú tepnu spájajúcu Chicago s Los Angeles nahradili väčšie a rýchlejšie nové cesty Celú cestu oficiálne vyradili z prevádzky v roku 1985. V tom čase už Santa Claus s poslednými budovami v cukríkových farbách vyzeralo viac než biedne. Hrubá vrstva umelého snehu zo spreja sa v prázdnych oknách, ktoré vyzerali ako z rozprávky o perníkovej chalúpke, pomaly miešala s naviatym pieskom. Rezort sa udržal ešte desať rokov, aj keď ho už z oficiálnych máp vymazali, a v roku 1995 nadobro zatvorili aj poslednú atrakciu.

Santa Claus je dnes už len akýmsi desivým prízrakom minulých Vianoc a pri zjazde z diaľnice 93 spájajúcej Phoenix a Las Vegas ho ľahko prehliadnete. Pripomína stromček, ktorý zdobili svetielka a ozdoby, no teraz leží zoschnutý a vyhodený na ulici. Pôsobí o to žalostnejšie, že bol kedysi taký prehnane veselý a žiarivý. Všetko, čo zostalo, je počarbané grafitmi, spustnuté a zničené. Na zvyškoch hlavnej kancelárie sa sotva drží drvený nápis “Toto je ono: Santova krajina”. Neďaleko sa však nachádzajú aj iné, novšie nápisy, ktoré varujú pred nebezpečenstvom jedovatých hadov.