Luang Prabang bol zaradený na zoznam svetového dedičstva UNESCO pre svoju zachovalú francúzsku koloniálnu architektúru, ale jeho skutočné čaro pramení z laoskej kultúry. Ulice sú plné mníchov v šafránových rúchach, miestnych remeselníkov, budhistických chrámov a stánkov s rybami a lepkavou ryžou. Návštevníci sa hrnú do starého mesta na populárne rozdávanie jedla Sai Bat – každodennú tradíciu neprerušenú už stovky rokov, ale tí, ktorí sa po obrade vydajú na túru, môžu kúsok odtiaľ objaviť novú tradíciu – sezónne bambusové mosty cez rieku Nam Khan.
Rieka Nam Khan sa vinie cez Luang Prabang predtým, ako sa spojí so širokým Mekongom, a počas obdobia dažďov obyvatelia a návštevníci používajú na prekonanie rozvodnenej rieky loďky alebo starý francúzsky most. Keď však príde obdobie sucha, objavia sa rýchlejšie a očarujúcejšie možnosti – dva úzke bambusové mosty. V roku 2006 ich po prvýkrát postavila miestna rodina a odvtedy sa v tejto praxi pokračuje každý november. Hoci sú mosty určené predovšetkým pre turistov, ich konštrukcia je veľmi tradičná. Každý most je celý vyrobený z bambusu a lana (okrem svetiel), a hoci môžu vyzerať (a pôsobiť) vratko, v skutočnosti sú celkom pevné. Spoliehajú sa na prirodzenú pevnosť bambusu a stavebné techniky, ktoré Laos využíva už celé generácie. Mosty sa klenú cez rieku Nam Kahn až do obdobia dažďov, keď sa do ďalšieho roka rozoberú.
Väčší most, ktorý sa nachádza v malebnom oblúku rieky Nam Khan tesne pri jej vtoku do Mekongu, spája Luang Prabang s dvoma dedinami známymi svojimi remeselníkmi – tkáčskou dedinou Ban Xieng Lek a dedinou na výrobu papiera Ban Xiang Khong.
Menší most sa nachádza o niečo vyššie proti prúdu rieky a spája staré mesto s novšou časťou mesta, ako aj s reštauráciami a remeselnými obchodmi s výhľadom na rieku. Z tejto strany je pravdepodobne najlepší výhľad; návštevníci, ktorí sa pri západe slnka vydajú po moste k reštaurácii Dyen Sabai, majú krásny výhľad na prchavú bambusovú konštrukciu.
