Kláštor Akhtala, Pghindzahank alebo „Kláštor v medenej bani“ je miesto z 10. storočia v Arménsku neďaleko gruzínskych hraníc. Bol postavený na náhornej plošine s veľmi hlbokými roklinami, strategicky umiestnený na obranu severozápadných oblastí.
Hlavný kostol kláštora Akhtala sa volá Surp Astvatsatsin a je známy svojimi vzácnymi freskami. Tieto nástenné maľby, namaľované v rokoch 1205 až 1216, sú plné živých biblických výjavov v sýtej modrej a zlatej farbe a jedinečným spôsobom spájajú byzantské a arménske prvky, ktoré sa nedajú napodobniť.
Jedna z fresiek zobrazuje skupinu bradatých Peržanov, čo je podľa ľudovej povesti spôsob, ako zabrániť útokom inváznych vojsk na kostol. Iný príbeh tvrdí, že fresky boli také pútavé, že rozptyľovali pozornosť ľudí počas omše, čo viedlo kňaza k tomu, aby fresky zatrel vápnom.
Existuje aj legenda, že v kostole sa kedysi nachádzal kríž, ktorý použil Ján Krstiteľ pri krste Ježiša. Údajne ho tam dlho uchovávali, kým ho istý významný šľachtic daroval vojenskému veliteľovi, ktorý ho neskôr predal za značnú sumu.
V priebehu storočí prešiel kláštor mnohými zmenami: v 14. storočí sa dostal pod gruzínsku pravoslávnu kontrolu, utrpel škody pri Tamerlánových a avarských vpádoch a neskôr slúžil ako grécke pravoslávne centrum na Kaukaze. V súčasnosti tu bohoslužby vykonáva Arménska apoštolská cirkev.
V kláštore Akhtala sa natáčalo niekoľko scén z experimentálneho umeleckého filmu Farba granátových jabĺk (1969) sovietskeho režiséra Sergeja Paradžanova. Hoci bol film spočiatku cenzurovaný úradmi ZSSR, po rokoch zožal medzinárodný úspech.
Napriek tomu, že Akhtala má čo ponúknuť, priťahuje v porovnaní s niektorými svojimi slávnejšími kolegami medzi arménskymi kláštormi len málo turistov. Nachádza sa na krásnom mieste, jeho fresky a opevnenie sú dobre zachované a fascinujúco sa v ňom miešajú arménske, byzantské a gruzínske vplyvy. Je to skutočne jeden z tých skrytých pokladov, ktoré čakajú na objavenie.
