Na murghabskom letisku bolo po pristátí lepšie nevypínať motory. Aerodróm leží vo výške približne 3657 metrov nad morom a riedky vzduch dokázal zo znovunaštartovania spraviť problém, ktorý nechcel nikto riešiť stovky kilometrov od najbližšieho normálneho letiska. Zásobovacie lietadlá preto pristáli, vyložili náklad, nabrali ľudí a po krátkom pobyte znovu vzlietli. Motory celý čas bežali. V časoch Sovietskeho zväzu pritom nešlo o exotický let na koniec sveta: Jak-40 zvládol cestu z Dušanbe približne za hodinu a koncom osemdesiatych rokov sem smerovalo niekoľko pravidelných spojov denne.
Pri pohľade na Murghab sa však natíska základnejšia otázka. Prečo vôbec niekto vybudoval mesto vo výške viac než tri a pol kilometra, na náhornej plošine s dlhou zimou, takmer bez stromov a s cestami, ktoré dokážu z dovozu obyčajného stavebného materiálu spraviť logistickú operáciu? Odpoveď leží v horách okolo mesta. Murghab vznikol na mieste, ktoré malo pre impérium väčšiu cenu na mape než pri pohľade z okna domu.
Najprv prišli vojaci
Východný Pamír po stáročia využívali najmä kočovní kyrgyzskí pastieri. Miestne podmienky ich nútili presúvať sa medzi pastvinami a trvalé veľké sídlo tu nedávalo veľký hospodársky zmysel. Na konci 19. storočia však cez tieto široké doliny začali viesť hranice, o ktorých ešte nebolo úplne rozhodnuté. Na východe ležala Čína, na juhu Afganistan a za vysokými priechodmi britská India. Pamír sa dostal do Veľkej hry a ruská armáda potrebovala na území, ktoré si chcela udržať, viac než čiaru nakreslenú na mape.
V rokoch 1892 a 1893 sa vo východnom Pamíre objavili ruské vojenské oddiely a posty. Miesto pri Murghabe ponúkalo širokú dolinu obkolesenú horami a kontrolu trás smerujúcich cez Sarykol, k čínskej hranici, do Vachánu aj späť na sever k Ošu. Vojaci tu zostali zimovať, pribúdali kasárne, sklady, zásobovanie a ľudia, ktorí ich obsluhovali. Presné umiestnenie prvých postov sa v historických rekonštrukciách mierne líši od dnešného jadra mesta, no kauzalita je jasná: trvalá ruská prítomnosť prišla skôr než moderný Murghab.
Sovietsky zväz po revolúcii zdedil strategický bod, ktorý sa mu hodil rovnako dobre. Východný Pamír zostával citlivou perifériou pri hraniciach s Čínou a Afganistanom. Murghab sa stal administratívnym centrom okresu, pribúdali školy, zdravotníctvo, elektrina, pracovné miesta a pevnejšie cesty. Kočovné obyvateľstvo sa postupne usádzalo a z miesta vytvoreného kvôli kontrole hranice vyrástlo mesto. Každý nový dom však znamenal ďalšiu domácnosť, ktorú bolo treba v tejto pustatine vykúriť, nakŕmiť a zásobiť.
Sto kamiónov denne a benzín na umývanie pneumatík
Okolo Murghabu nenájdete les, z ktorého by sa dali jednoducho narezať trámy na strechu alebo drevo na zimu. Mesto nevyrábalo cement, oceľové nosníky, náhradné diely ani palivo potrebné na chod moderného sídla. Čím viac sa Murghab podobal na normálne sovietske mesto, tým väčší prúd materiálu musel tiecť cez Pamír. Štát mal prostriedky na to, aby túto geografiu jednoducho preplácal.
Zásobovanie strategického regiónu bolo organizované vo veľkom. Antropológ Martin Saxer pri výskume Murghabu zachytil spomienky na približne sto štátnych nákladných áut prechádzajúcich mestom denne. Privážali uhlie, benzín, potraviny, techniku, stavebný materiál a všetko ostatné, čo bolo potrebné na udržanie života vo výške okolo 3650 metrov. Mesto malo elektrinu, nemocnicu, vykurovanie, kino a služby, ktorých existencia stála na pravidelnom spojení so svetom za horami.
Rozsah sovietskeho prebytku najlepšie ukazuje benzín. Pamätníci opisovali obdobie, keď ho bolo dosť aj na umývanie pneumatík. Pred ďalšími dodávkami sa dokonca stávalo, že bolo treba uvoľniť zásobníky a zvyšné palivo skončilo vyliate za mestom. V Murghabe, kde sa po rozpade ZSSR každý liter opäť zmenil na drahý náklad privezený cez hory, znie takáto predstava takmer groteskne.
Letisko bolo prirodzeným pokračovaním rovnakého úsilia. Prvý Jak-40 pristál v Murghabe v roku 1979 a piloti schopní zvládnuť vysokohorský aerodróm získavali osobitnú kvalifikáciu. Koncom osemdesiatych rokov už medzi Dušanbe a Murghabom fungovalo niekoľko spojov denne. Autom trvala cesta cez Pamír dva či tri dni, lietadlo ju skrátilo približne na hodinu. Na papieri drahý luxus sa pri zásobovaní strategického mesta menil na veľmi praktický dopravný prostriedok.
Keď prestalo všetko prichádzať
Po roku 1991 sa poloha Murghabu nezmenila ani o meter, no zrútil sa systém, ktorý desaťročia platil obrovský účet za jeho zásobovanie. Pravidelná doprava sa rozpadla, uhlie a palivo prestali prichádzať v pôvodnom množstve a elektrina už nebola samozrejmosťou. Murghab však pokračoval ďalej ako okresné centrum východného Pamíru. Ľudia v ňom dodnes bývajú, obchodujú a vykurujú domy v prostredí, kde je každý dovezený kilogram drahší už len tým, že musel prekonať hory. Po rozpade ZSSR sa preto opäť rozšírilo využívanie tereskenu, nízkeho horského kríka, ktorého korene sa vytrhnú zo zeme, vysušia a spália v peci.
Odvtedy má v Murghabe cenu prakticky všetko, čo už je na mieste. Starý kus železa môže byť užitočnejší než nový výrobok, pretože nový treba najprv kúpiť a potom dostať cez Pamír. Sovietsky materiál sa preto presúva z jednej funkcie do druhej. Zo starej techniky vznikajú pece a konštrukcie, kov zo školského inventára môže skončiť na detských saniach a technické diely zostávajú na dvoroch dovtedy, kým pre ne niekto nevymyslí ďalšie použitie.
Pri nakrúcaní dokumentu o Murghabe Saxer sledoval miestneho zvárača, ktorý potreboval štvorcové oceľové profily na strešný nosič auta. Sused mu priniesol kusy zo zvyškov, ktoré po sebe pri odchode nechala ruská armáda. Materiál, ktorý mal ešte nedávno vojenský účel, dostal niekoľko rezov, zvarov a skončil na streche civilného auta. V Murghabe je takýto postup stále celkom racionálny: každý nový kovový profil treba najprv dostať cez hory, zatiaľ čo starý už leží na mieste.
Kontajnery z Moskvy sa zmenili na obchody
Najväčší príklad druhého života sovietskeho materiálu stojí priamo uprostred Murghabu. Miestny bazár tvoria rady lodných kontajnerov. Dnes sa v nich predávajú potraviny, oblečenie, náhradné diely a ďalší tovar, pôvodne však išlo o oceľové boxy, v ktorých prichádzali zásoby z Moskvy. Po vyložení nákladu zostal kontajner tisíce kilometrov od miesta, kde by mal ďalšiu logistickú hodnotu. Namiesto drahej cesty späť dostal dvere, regály a nový účel.
Rovnaká ekonomika zasiahla aj letisko. Keď ho americkí diplomati navštívili v prvom desaťročí nového tisícročia, stará sovietska dráha bola stále pôsobivá, no terminál už pripomínal prázdnu škrupinu. Z budovy zmizli okenné rámy, obklady, vodoinštalácia a ďalšie veci, ktoré sa dali použiť alebo predať. Terminál odvtedy zostáva len zvyškom niekdajšej prevádzky, zatiaľ čo asfaltový pás je stále fyzicky prítomný a tvorí jednu z najvýraznejších stôp sovietskeho Murghabu.
Keď vojenská technika prestane mať vojenskú cenu
Armáda po sebe v Murghabe zanechala množstvo materiálu a technických súčiastok. Pri nefunkčnom stroji majú najväčšiu cenu motory, prístroje, elektronika, rádiá a diely, ktoré možno použiť inde. Veľká kovová kostra je naopak nepríjemný náklad, najmä ak stojí vo výške tri a pol kilometra a cesta von vedie cez Pamír. Odviezť ju znamená najprv ju rozobrať, zohnať vozidlá a potom prevážať veľký objem materiálu po cestách, kde bol drahý už dovoz obyčajného cementu.
Pre človeka žijúceho v Murghabe má rovnaká kostra opačnú hodnotu. Hliníkový plech, oceľové profily, káble, plexisklo, guma alebo spojovací materiál už niekto dopravil na miesto, kde sa zháňajú najťažšie. Rozobratý terminál a vojenské profily prerobené na strešný nosič ukazujú, prečo tu opustená technika dlho nezostáva iba nedotknuteľnou pamiatkou. Praktická hodnota materiálu je priveľká.
O kus ďalej v Pamíre sa tento princíp zachoval v ešte lepšej podobe. Nad Rushanom zostali v horách vraky sovietskych lietadiel, ktoré tam havarovali počas prvej polovice 20. storočia. Miestni pastieri využili časti jedného z nich pri svojich stavbách a kus krídla dnes slúži ako brána do ohrady pre zvieratá. Krídlo vyrobené na let ponad Pamír sa po desaťročiach otvára a zatvára, keď treba dostať stádo dnu.
Z diaľky je to výborná absurdná fotografia. V horách má jednoduchú logiku. Použiteľný kus kovu už leží na mieste a cesta po nový vedie cez stovky kilometrov náročného terénu. Murghab dodnes funguje v rovnakom nepomere medzi tým, čo je poruke, a tým, čo treba priviezť cez Pamír. Sovietsky zväz sem počas desaťročí navozil obrovské množstvo materiálu a po zániku systému zostala veľká časť tejto hmoty na mieste. V meste, kde je doprava drahá a pomalá, má stále väčší zmysel starú vec prerobiť než automaticky nahradiť novou.
Lietadlo, ktoré pristane, by malo zase odletieť
Civilná letecká sieť sa po rozpade Sovietskeho zväzu zmenšila, murghabská dráha však úplne nestíchla. Ruské posádky sem ešte roky prilietali s An-26 a privážali zásoby či ľudí pre tadžických pohraničníkov roztrúsených po východnom Pamíre. Lietadlo pristálo, otvoril sa nákladný priestor a začalo sa vykladať. Pobyt na zemi bol krátky, pretože vo výške 3657 metrov nikto nechcel zbytočne skúšať, či sa motor po vypnutí opäť spoľahlivo rozbehne.
Za týmto detailom sa skrýva viac než storočie Murghabu. Ruské impérium potrebovalo na strategickom kúsku Pamíru vojakov a z vojenského bodu postupne vyrástlo sídlo. Sovietsky zväz z neho urobil mesto a celé desaťročia sem tlačil ľudí, uhlie, benzín, kontajnery, potrubia, stavebný materiál a techniku proti geografii. Po roku 1991 tento prúd zoslabol, Murghab však zostal regionálnym centrom a jeho obyvatelia si ďalej prispôsobujú to, čo už majú poruke. Kontajnery dnes fungujú ako obchody, starý kov dostáva ďalšie využitie a z niekdajšieho letiska zostáva v krajine predovšetkým dlhý pás asfaltu cez vysokohorskú pustatinu. Mesto okolo neho medzitým normálne žije ďalej.
