Najdlhšia cesta cez územie nikoho

Pamírska diaľnica je otvorená len niekoľko mesiacov v roku. Vedie cez priesmyky vo výške 4 280 a 4 655 metrov nad morom. Je taká odľahlá a chudobná na kyslík, že samotný hraničný prechod tu nemá klasické kontrolné stanovište priamo na čiare. Medzi Tadžikistanom a Kirgizskom sa tiahne 22 kilometrov neudržiavanej cesty cez územie nikoho.

Tajná cesta

Pamírsku diaľnicu naplánoval v roku 1891 podplukovník Bronislav Grombčevskij, ktorý presvedčil ruského cára, že cesta je jediný spôsob, ako vyhrať „Veľkú hru“ proti Britom v priestore Afganistanu, Pakistanu a Indie. V roku 1912 boli vyslaní inžinieri, aby stredoveký konský chodník cez Himaláje premenili na skutočnú cestu. Lenže Pamír sa nevzdáva ľahko.

Miestna legenda šepká, že hory si vypýtali strašnú daň: ani jeden inžinier či staviteľ sa nevrátil. Ani mŕtvy, ani živý. Až v roku 1933 Sovieti vybudovali „Tajnú cestu“, vojenskú tepnu zamýšľanú ako úniková trasa zo ZSSR smerom do Orientu. Výstavbu Pamírskej diaľnice viedla OGPU, predchodkyňa KGB, s využitím otrockej práce politických odporcov.

Presný počet obetí týchto prác nie je známy. Pre porovnanie: výstavba Karakoramskej diaľnice cez Himaláje si podľa známych údajov vyžiadala viac než 800 životov. Pamírska diaľnica bola plne sprístupnená až v 80. rokoch 20. storočia. Sľub daný cárovi sa tak naplnil takmer po storočí, keď Sovietsky zväz v roku 1979 napadol Afganistan. Celkový počet obetí Pamírskej diaľnice smerom k Afganistanu zostáva verejným tajomstvom.

Priesmyk Kyzyl-Art vo výške 4 280 metrov

Od získania nezávislosti Tadžikistanu a Kirgizska patrí priesmyk Kyzyl-Art medzi najvyššie položené hraničné prechody na svete. Leží v nadmorskej výške 4 280 metrov. Vzdialenosť medzi dvoma hraničnými kontrolnými bodmi, Bordöbö a Kyzyl-Art, je 22 kilometrov.

Na mape to môže pôsobiť bezvýznamne. V Pamíre je to večnosť.

Asfalt pochádza zo 70. rokov a zostalo z neho približne toľko ako zo Sovietskeho zväzu. Väčšinu cesty rozdrvili nákladné autá, zosuvy pôdy a čas. Nie sú tu zvodidlá. Jazdia tadiaľ autá s volantom vľavo aj vpravo, no rozdiel okamžite spoznáte podľa vodičov: oči majú strnulo prilepené na vozovke, vyhýbajú sa výmoľom, boja sa pozrieť do hlbokých priepastí, lapajú po kyslíku a v hlave im bežia životné otázky vrátane tej, či sa protiidúca premávka v takýchto podmienkach ešte vôbec dá nazývať premávkou, alebo skôr protivníkom.

Cesta cez územie nikoho trvá večnosť.

Ľudia Slnka

Dávno predtým, než sa do týchto údolí dostal polmesiac islamu, boli Pamírčania „Ľuďmi Slnka“. Vyznávali starobylý zoroastrijský kult ohňa, ktorý dodnes pulzuje v žilách ich kultúry. Tradičné pamírske domy, nazývané chid, sa ešte aj dnes stavajú ako živé slnečné kalendáre.

Ich strešné okná tvoria štyri sústredné štvorce symbolizujúce zem, vodu, vzduch a oheň. Alpské svetlo nimi preniká do interiéru cez posvätnú geometriu, ktorá prežila viac než tri tisícročia. V krajine stále vidno staré cintoríny. Svätyne ozdobené rohmi stoja ako tichí strážcovia proti zlým duchom.

Na samotnej hranici stojí surrealistický pamätník tadžickej hrdosti: socha ovce Marca Pola, miestne nazývanej argali, vedeckým menom Ovis ammon polii. Často si ju návštevníci mýlia s horskou kozou alebo kozorožcom. So svojimi mohutnými špirálovitými rohmi hľadí táto železná šelma ponad pusté územie nikoho, kde štáty na chvíľu prestávajú existovať.