Seborga

Píšu sa šesťdesiate roky 20. storočia. Predseda malého poľnohospodárskeho družstva zameraného na pestovanie kvetín žije kľudným vidieckym životom. Menuje sa Giorgio Carbone, má vetrom ošľahanú tvár a masívny čierny plnofúz, veľa fajčí. Pestuje mimózy a žije na severozápade Talianska v starobylom horskom mestečku Seborga s typickými dláždenými ulicami, drevenými okenicami a tepaným zábradlím na balkónoch.

Okrem toho trávi vážený pán Carbone dlhé hodiny v štátnych a cirkevných archívoch a snaží sa do posledného detailu rekonštruovať tisícročnú históriu mesta. V roku 1079 bola Seborga Svätou ríšou rímskou povýšená na kniežatstvo. Nezávislosť si udržala viac než šesť storočí, potom ju kúpila savojská dynastia – avšak bez zápisu do zemských kníh. A rovnaká chyba sa opakovala i v ďalších rokoch. Keď európske veľmoci tvorili v roku 1815 na Viedenskom kongrese nové hranice, o Seborga nepadlo ani slovo. Keď sa potom v roku 1861 mestské štáty na Apeninskom poloostrove spojili a vytvorili zjednotené Taliansko, opäť meno mesta vôbec nezaznelo. Prišiel rok 1946, posledný savojský kráľ Umberto II. odišiel do exilu, Taliansko sa zmenilo v republiku a o Seborga sa opäť nehovorilo.

V roku 1995 Carbone končí svoj výskum a definitívne oznamuje spoluobčanom, že Seborga, hoci to niekoho môže prekvapiť, nie je súčasťou Talianska. Vzápäti to potvrdzuje miestne referendum a vyhluje nezávislosť mestečka. Bývalý šéf pestovateľského družstva prijíma čerstvý titul Jeho Úžasnosť a je zvolený doživotným kniežaťom. Vládca Seborga bol volený už v stredoveku, takže ide o návrat k tradícii. Nové sympatické knieža si zariaďuje kanceláriu v bare Bianca Azzura, do úradu spravidla nosieva bledomodrú šerpu, meč a medailón s rozetou. Jazdí čiernym Mercedesom so seborgaskou štátnou registračnou značkou a číslom 0001. V roku 2009 Jeho Úžasnosť umiera, ale verní poddaní v započatom diele pokračujú. Taliansko viac-menej nezávislé Kniežatstvo Seborga neuznáva, hoci mu jeho občania i naďalej platia dane.