Človek by si myslel, že posledným miestom na Zemi, ktoré by ľudia chceli obývať, je úpätie strmej sopky s najväčším tekutým lávovým jazerom na svete. Napriek neustálej hrozbe katastrofálnej hrozby smrti je oblasť na svahoch hory Nyiragongo posiata husto obývanými rušnými dedinami.
K jednej z takýchto katastrof došlo v roku 1977, keď sa steny krátera pretrhli a jazero roztavenej horniny sa za necelú hodinu vylialo dolu do dedín desivou rýchlosťou až 60 km/h. Na rozdiel od bežného lávového prúdu vytvára jedinečná prítomnosť sopečnej horniny bohatej na alkalické látky, melilitický nefelinit, veľmi tekutú konzistenciu, ktorá jej umožňuje pohybovať sa rýchlosťou, ktorá ľahko zdolá všetko, čo jej stojí v ceste. Oficiálny počet obetí bol 70, ale mnohí uvádzajú oveľa vyššie čísla, pričom niektorí odhadujú straty na niekoľko tisíc.
Erupcia v roku 1977 sa odohrala v čase, keď bolo jazero v maximálnej zaznamenanej hĺbke 3 261 metrov, ale rozsah jeho objemu sa mení v závislosti od aktivity. Nikto nevie, ako dlho je sopka aktívna, ale od roku 1882 bola veľmi činná, vybuchla najmenej 34-krát, občas bublala a chrlila oheň celé roky, kým sa upokojila.
Nachádza sa vo vnútrozemí národného parku Virunga asi 20 km severne od Gomy. Hora Nyiragongo je v súčasnosti stále aktívna a jej posledná smrtiaca erupcia si v roku 2002 vyžiadala 147 obetí. Jej aktivita sa zatiaľ obmedzuje na kráter, kde opäť pomaly vzniká jazero lávy.
