Heliké

Posvätnú horu Olymp v starovekom Grécku obývala veru podivná partia bohov. Boli malicherní, nevyspytateľní, svojvoľní, smilnili, vraždili a aj všeličo horšie. Poseidón tiež patril k tým, ktorých by ste radšej nechceli nahnevať. Svedčí o tom aj príbeh jeho nevraživosti voči Odyseovi, zachytený v Homérovej Odysei. Pán mora, ale tiež stvoriteľ koní Poseidón sa často opisuje ako mrzutý a nahnevaný boh, ktorý sa zúrivo preháňal po oceánoch na svojom voze s trojzubcom v ruke. Keď ho chytil záchvat zlej nálady, vedel svoju zbraň zabodnúť do zeme a spôsobiť zemetrasenie. Slovami jedného zo zapisovateľov gréckych mýtov, Poseidónov hnev bol „nevypočítateľný“ a jeho obočie „husté a hrozivé“. Na druhej strane, mnohí z nás by mali zrejme problémy so sebaovládaním, ako sa tomu dnes hovorí, pokiaľ by nás pri pôrode zjedli vlastní otcovia.

Aspoň dobrí ľudia z Heliké, ktoré bolo svojho času dôležitým mestom na severe Peloponézskeho polostrova, preukázali Poseidónovi lásku. Vyhlásili ho za ochrancu svojho mesta a hlavného boha, zobrazovali ho na svojich minciach, uctievali ho v chrámoch a vztýčili obrovskú bronzovú sochu s jeho podobizňou. Mala bradu, hrozivé obočie, trojzubec a všetko ostatné, čo mala mať, no predsa s ňou bol akosi problém.

Príbehy sa rôznia. Niektoré tvrdia, že boh mora chcel, aby ju prepožičali Iónčanom, ktorí ich prišli navštíviť. Iné zase vravia, že Poseidón nebol spokojný s tým, ako socha vyzerá. Nech už to bolo akokoľvek, socha zoslala na Heliké jeho hnev a v jednu zimnú noc v roku 373 pred n. l. sa boh rozhodol, že mesto zničí.

Blížiacu sa skazu podľa legendy predpovedali horiace stĺpy okolo mesta a útek všetkých zvierat do hôr. O niekoľko hodín mesto postihlo silné zemetrasenie. Budovy aj ulice boli zničené a z Korintského zálivu sa prihnala obrovská prílivová vlna, ktorá Heliké v okamihu zatopila a neušetrila ani jedinú živú dušu. Dlhé storočia potom ležalo mesto pod vodou.

Podľa starovekého gréckeho filozofa Eratosthena miestni rybári preklínali hlavu a trojzubec Poseidónovej sochy, pretože vždy, keď sa plavili ponad stratené mesto, potrhali sa im na nich siete. Heliké však pomaly upadalo do zabudnutia. Slaná voda nahlodávala jeho ruiny, a keď sa časom pominulo staroveké Grécko a potom aj Rímska ríša, na celé stáročia sa naň zabudlo. Príbeh o meste skrytom pod morom síce prežil, no spájal sa skôr s legendou o Atlantíde, ktorú sa do dnešného dňa nepodarilo nájsť.

Špekulovalo sa o ňom takmer dvesto rokov, no v roku 2001 napokon Heliké predsa len objavili v Acháji v západnom Grécku. Samotnému objavu predchádzali takmer dve desatročia horlivého výskumu gréckej archeologičky Dory Katsonopoulouvej. Tá v roku 1988 po prvý raz navrhla, že sa mesto mohlo nachádzať viac vo vnútrozemí než na pobreží, a tak skončilo na dne lagúny, a nie vo vodách Korintského zálivu.

Samotná lagúna už nejestvuje. Počas stáročí ju zaniesli usadeniny a pochovali tak Heliké pod vrstvami bahna. Prebiehajúce vykopávky len teraz odkrývajú tieto vrstvy a vracajú na svetlo sveta mesto, ktoré sa v staroveku stratilo vo vlnách.