Od 3. storočia pred n. l. putovali celé stáročia medzi pobrežím Arabského polostrova a stredomorským prístavom Gaza veľké ťavie karavány, ktoré prevážali obrovské množstvá korenia a kadidla. Trasu ovládali Nabatejci, staroveká arabská kultúra, ktorá na obchode zbohatla, až kým ju napokon nedobyla rýchlo sa rozširujúca Rímska ríša; cesta s korením pritom zásobovala luxusným tovarom práve ríšu, ktorá ju neskôr ovládla.
Khan Saharonim sú pozostatky karavanseraja, cestného hostinca, v ktorom si cestujúci oddýchli a zotavili sa po namáhavom dni, kým pokračovali ďalej. Ruiny ukazujú, že išlo o jednu zo zastávok na ceste s korením, kde sa zhromažďovali desiatky ľudí, spoločne táborili a pred ďalším úsekom cesty sa zoskupili, aby sa lepšie chránili pred banditmi ukrytými v púšti.
Khan vznikol ešte pred koncom 1. storočia n. l. a pôdorys hlavnej stavby s rozmermi približne 45 × 45 metrov je v ruinách stále zreteľný. Okolo nej sa rozprestieralo nádvorie, ktoré lemoval rad samostatných miestností. Nabatejci si toto miesto vybrali preto, že hlavný zdroj vody na celej trase ležal iba približne 100 metrov odtiaľto. Dnes už voda nevyteká; odborníci predpokladajú, že jej tok zastavilo nedávne zemetrasenie. V noci sa v oblasti zhromažďujú zvieratá a rozhrabávajú zem, aby sa dostali k vode tesne pod povrchom.
Pozostatky rímskych smerovníkov naznačujú, že Khan Saharonim sa využíval aj po tom, čo Rímska ríša v roku 106 n. l. dobyla Nabatejcov.
