Blankytné Stredozemné more ticho špliecha v piesčitej zátoke. Palmy sa ľahko kývajú v miernom vánku. Eli Avivi žmúri oči pred slnkom, ktoré sa odráža na hladine. Je bosý, vlasy mu pomaly ubúdajú a chystá sa na ďalší deň na súde.
V histórii tohto „súkromného štátu“ a jeho zakladateľa hraje súdne prostredie významnú rolu. Už ako chlapec v tridsiatych a štyridsiatych rokoch bol Avivi pred súdom ako doma, každú chvíľu sa zodpovedal zo sabotérskych kúskov namierených proti britskej koloniálnej správe Palestíny. S partiou priateľov sa rozhodli, že pomôžu vyhnať Britov zo Svätej zeme a umožnia tak založeniu židovského štátu.
Medzi rozvalinami rybárskej dediny, o ktorej sa píše už v Biblii, postavil Avivi načierno niekoľko chát. V päťdesiatych rokoch sa stali mierumilovným útočiskom nonkonformných prichádzajúcich z celého sveta. V splývavej róbe zdobenej kvetinami Avivi vlastnoručne oddal dvojicu teenagerov, ktorí sa poznali v Achzivland len mesiac predtým. Svadobný obrad sa konal na pláži, po západe slnka hostia tancovali nahí okolo ohňa. Avivi pochopiteľne nemal k oddávaniu žiadne úradné povolenie a tak mu opäť hrozil súd, nakoniec ale vyviazol s malou pokutou.
V roku 1971 niektoré z Aviviho chát nechala strhnúť izraelská správa národných parkov, Avivi však proti buldozérom vyrazil osobne s legálne držaným samopalom v rukách. Zase bol obvinený, tentokrát z „nepovoleného založenia štátu“, súd ale prípad zhodil zo stola. Avivi prehlásil, že Izrael miluje, ale zo zásady stojí proti vláde. V Achzivland sa nachádzal ako v Izraeli, tak aj vo svojej vlastnej zemi, to všetko len kúsok po ceste č. 4 z Nahariyya. Hymnu jeho štátu tvorilo tiché šumenie vĺn.
