Racetrack Playa

Keď sa nikto nepozerá, začnú sa kamene na dne vyschnutého jazera Racetrack Playa pohybovať. Niektoré sa posunú len o pár centimetrov, iné o niekoľko kilometrov. Každý po sebe zanecháva usvedčujúcu stopu, jedny sú rovné, iné vlnité a ďalšie náhle uhýbajú, ako by si kameň v polovici cesty rozmyslel, kam má vlastne namierené.

Až do decembra roku 2013 nikto kamene v pohybe nezbadal, mnohí však navrhovali vysvetlenia ich presúvania.

V roku 2010 uskutočnila NASA štúdiu, v ktorej naznačila, že rozpustený sneh z okolitých hôr steká do jazera, kde v noci na spodnej strane kameňov zamrzne a vytvorí akýsi „ľadový golier“. S tím, ako do jazera tečie v nasledujúcich mesiacoch ďalšia voda, dno zamrzne a kamene na ľadových golieroch po ľade posúva vietor o rýchlostí až 145 kilometrov v hodine.

Táto teória sa zdala spoľahlivá, avšak bolo ťažké získať skutočný dôkaz. Do mokrého jazera ľudia nesmú vstupovať, pretože by v mäkkej hline zanechali stopy. Výskum taktiež musí byť neinvazivný, kameňov sa teda nie je možné dotýkať a prípadné kamery musia splývať s prírodou.

V roku 2013 sa však geobiológ Richard Norris a jeho bratranec výskumník James Norris ocitli v správnej chvíli na správnom mieste. Priamo pred ich očami vietor rozpohyboval jeden z kameňov po klzkom povrchu. Bratranci Norrisovi pohyb kameňa natočili z úbočia vedľa údolia, dôkaz bol na svete a záhada tak vyriešená.