Bodie

Mestečko Bodie sa bez problémov vyrovná strašidelným mestám duchov zo starých westernov. Aj v časoch divokého západu toto banícke osídlenie na úpätí pohoria Sierra Nevada prekonalo v tej chýrnej divokosti len máloktoré mesto. O tom, že bolo zosobnením nekalých aktivít, svedčí aj zaužívaná fráza „zlosyn z Bodie“, ktorou sa na západe istý čas nevyberavo označoval akýkoľvek zlovoľný pištoľník či lupič.

Mesto pomenovali po istom W. S. Bodeym. Údajne to bol buď mohawský Holanďan alebo Škót. Tak či onak, Bodey bol vraj mocný chlap, vysoký asi 1,7 m, ktorý sa ničím nelíšil od tisícok ostatných zlatokopov, čo sa prihrnuli do tejto časti Kalifornie po objave zlata v Sutter’s Mill neďaleko Colomy v roku 1848. O jedenásť rokov neskôr sa naňho konečne usmialo šťastie, keď so svojím spoločníkom ryžoval na náplavovom ložisku v Taylor Gulch na východnej strane pohoria Sierra Nevada. Zlato si však užiť nestihol, pretože v roku 1860 nešťastne zahynul v snehovej búrke. Z úcty k mŕtvemu priateľovi zlatokopovi nazvali celý tábor Bodey’s Place a toto meno mu ostalo, aj keď sa začal rozrastať. Zmena v prepise sa pripisuje chybe nedbanlivého výrobcu tabúľ.

Zlatých nugetov v okolí spočiatku nebolo veľa, a tak bolo Bodie naďalej len skromným osídlením. Ešte v polovici 60. rokov 19. storočia malo len približne päťdesiat obyvateľov a pozostávalo z dvadsiatich domov z dreva a nepálených tehál a jedného hotelu/saloonu. To všetko sa zmenilo v roku 1875, keď sa zrútila baňa v Bunker Hill a odhalila bohaté ložiská zlatej rudy. Zo dňa na deň sa Bodie začalo rozmáhať, a keď sa chýry doniesli až do San Francisca, špekulanti z celého západu zbalili svojich pár sliviek a vyrazili do mesta s úmyslom zbohatnúť. Nuž a tam, kam išli zlatokopi, mierili aj ostatní, ktorí ich chceli od toho bohatstva odľahčiť. Netrvalo dlho a hlavnú ulicu v Bodie lemovali obchody, saloony a herne. Mesto sa stalo známym aj vďaka čínskym ópiovým brlohom a štvrti s nevestincami, ktoré uznávalo široké okolie pre prvotriednu kvalitu dievčat. Niektoré z nich, napríklad vychýrená Rosa Mayová, pobehlica so zlatým srdcom a peňaženkou plnou nugetov, sa dostali až do miestnych legiend. Veľa nám napovedá aj to, že prostitúciu zakázali v Kalifornii až v roku 1910, zatiaľ čo ópium postavili mimo zákona už oveľa skôr. Zákony zakazujúce prevádzku a dokonca aj návštevu ópiových brlohov schválili už v roku 1881.

Ťažba zlata je nepochybne vyčerpávajúca a jednotvárna práca. Podľa odhadov až 90 percent zlatokopov tvorili muži. Nemôžeme sa preto čudovať, že si po práci chceli vychutnať škótsku či pivo, zahrať si karty, potešiť sa so ženou alebo po celodennej lopote na všetko zabudnúť pri fajke ópia. V meste plnom ozbrojených a často neveľmi triezvych zlatokopov však patrili k životu aj potýčky a rôzne násilné činy. V roku 1878 Joseph Watson napísal, že mesto bolo “vo všeobecnosti pomerne disciplinované”, hoci od “duelu na jeseň pred dvoma rokmi … , pri ktorom zastrelili dvoch predstavených mestečka” bolo údajne “oveľa častejšie vídať chlapíkov so zbraňami za pásom”.

O dva roky neskôr dosiahlo Bodie svoj vrchol, keď ho obývalo približne 8 000 až 10 000 ľudí. Presné číslo sa dá zistiť len ťažko, pretože mnohí tu bývali len krátko. Mesto získalo povesť prehnitej, bezbožnej diery plnej pekelných hriechov a korupcie. Bolo to miesto, kde by človek údajne nenašiel jediného slušného chlapa a žiadna cnostná žena by tam nikdy nemala chodiť, inak by ju zviedli na zhýralé chodníčky. Aspoň tak o Bodie veselo písali v niektorých novinách.

Niektorým ľuďom v meste jeho zlá povesť neprekážala. Dokonca to vnímali ako akúsi poctu, že dokázali prežiť v takých drsných podmienkach.

Koncom 80. rokov 19. storočia však začalo zlatej rudy ubúdať a s ňou mizli aj hordy zlatokopov. V roku 1890 už bolo mesto tichšie a pokojnejšie a bývalo tu len 682 ľudí, ktorí si mohli vybrať z dvoch nových kostolov, čo tu nedávno postavili. Ťažba zvyšnej zlatej rudy a závod na výrobu kyanidu poskytovali prácu ešte ďalších štyridsať rokov, no keď sa po druhej svetovej vojne všetky prevádzky zavreli, Bodie ako mesto stratilo význam aj väčšinu obyvateľov.

Postupne sa stalo akýmsi desivým prízrakom seba samého. Chatrče sa začali rozpadávať, opustené budovy vyrabovali vandali a pri lúpení neušetrili ani náhrobné kamene na cintoríne. Aby sa zabránilo úplnému rozkradnutiu, pridelili mestu troch strážnikov ochraňujúcich ulice a okolie. Táto snaha však nemala ktovieaký úspech, pretože dvaja z nich sa pohádali a odmietli sa spolu pri hliadkovaní rozprávať. Riešenie prišlo konečne až v roku 1962. Bodie prešlo pod správu štátu Kalifornia a tá z neho spravila štátny historický park. Namiesto toho, aby mesto zreštaurovali do podoby najväčšej slávy v 80. rokoch 19. storočia, rozhodli sa ho ponechať v tomto “štádiu rozkladu”. Dnes teda vyzerá rovnako ako pred šesťdesiatimi rokmi – ako ruina starého západu z čias, keď sa v televízii vysielali westerny Rawhide a Gunsmoke. Občas ho len trochu zaplátajú, aby v takejto podobe vydržalo aj naďalej.